vtedy vážne braná predpoveď, dnes úsmevná anekdota je zrkadlom komplexnosti a dynamiky sveta. Dnes je digitálna ekonomika jednou z najrýchlejšie rastúcich sektorov hospodárstiev naprieč všetkými krajinami a pred očami sa nám odohrávajú zmeny, ktoré nám menia životy. A počas pandémie aj mnohé zachraňujú. 

Digitálna ekonomika prináša nové biznis modely s obrovským geografickým dosahom, bez nutnosti fyzickej prítomnosti v tej-ktorej krajine. Na jednej strane vlády rozumejú benefitom digitálneho vývoja pre spoločnosť a ekonomiku, na druhej strane však pozorujeme konflikt starých inštitúcií a nových technológií. Digitálny svet totiž zmazal hranice štátov a v digitálnej ére je úplne jedno, odkiaľ je zákazník. Vzdialenosť prestala existovať.

Politikom, ktorí majú kontrolu nad štátnymi pokladnicami, sa to, samozrejme, prestáva páčiť. Vlastne sa im to znepáčilo už pred dvoma dekádami, keď sa na pôde OECD prvýkrát objavila téma nového zdaňovania digitálnej ekonomiky. Keďže téma dlho ležala ladom, pohár trpezlivosti najskôr pretiekol Talianom, ktorí svoju verziu digitálnej dane (ďalej len DST podľa anglického Digital Services Tax) zaviedli v roku 2013, nasledovali Maďari v roku 2014 a po nich Francúzi v roku 2016. Európsky návrh smernice na zavedenie digitálnej dane z marca 2018 rezolútne zamietli viaceré členské krajiny v roku 2019 a už sa začal uberať na smetisko dejín. Niektoré ďalšie krajiny, nespokojné s takýmto vývojom, začali DST zavádzať unilaterálne a medzinárodnú iniciatívu nad DST opäť prevzala OECD.