nakoniec sa témy chytil Edo Heger. Absolvoval som s ním hodiny rokovaní k téme, ešte ako zástupca strany Za ľudí v pracovnej skupine. Tá mala z dlhého zoznamu reforiem vypracovaných ministerstvom a externými expertmi vybrať tie, ktoré ministri a ministerky reálne vedia a chcú zvládnuť v tomto volebnom období. Vtedajší minister financií nenanucoval priority OĽaNO. Najväčšie investície idú popri zdravotníctve do dopravy a školstva, rezortov pod kontrolou Sme rodina a SaS. Nehovorím, že to neprinesie vlastné problémy – najmä to prvé – ale ponúkam to ako príklad, že Heger ustrážil expertnú predstavu pred prílišným politikárčením.

To neznamená, že Plán obnovy nemohol byť lepší, v niečom zásadne lepší. Moje obavy spadajú do dvoch kategórií.

Plán obnovy má relatívne dobre rozpracovanú investičnú časť – kam majú peniaze ísť. Menej však vieme o zvyšných komponentoch reformy, ktoré síce nič nestoja, ale môžu v konečnom dôsledku investície znehodnotiť. Jeden príklad za všetky: nemálo peňazí pôjde na stavanie nemocníc, čo asi všetci schválime. Menej vieme o tom, ako chce vláda zmeniť financovanie zdravotníctva, aby štát nemusel nemocnice každých pár rokov oddlžovať. Lebo ak sa v tomto nič nezmení, tak ani na údržbu tých nových budov nebudú peniaze a po pár dekádach sme tam, kde sme boli.

Druhá obava sa týka absencie investícií do dvoch oblastí – kultúry a poľnohospodárstva.

Mnohé krajiny našli aj peniaze, aj vôľu investovať do kultúry a kreatívneho priemyslu; jednak pre dobro našej kolektívnej duše, ale aj z pragmatických príčin – práve väčší podiel kreatívnych umení na našom HDP môže byť odpoveďou na roboty, ktoré nás postupne vystriedajú za montážnym pásmi automobiliek. V slovenskom pláne obnovy nič o kreatívnom priemysle či kultúre nenájdeme. Keď som sa pýtal teraz už premiéra Hegera v parlamente, že prečo nie, odpovedal, že to sa dá financovať z tradičných eurofondov. No, dá. Ale nerobíme ani to.

Osobne veľmi ľutujem absenciu pozemkových reforiem. Máme najrozdrobenejšie vlastníctvo pôdy v regióne, ak nie v Európe. Bežná slovenská farma ťahá so sebou administratívnu záťaž v podobe spravovania stoviek a tisícov nájomných zmlúv, ktorú jej poľskí či maďarskí konkurenti nepoznajú. Scelenie pozemkov je projekt na dekády, ale vedeli by sme ho posunúť vpred napríklad digitalizáciou užívateľských vzťahov, nech sprehľadníme, kto a čo obhospodaruje. Ubralo by to na administratíve, znížilo priestor na subvenčné podvody. Na poľnohospodárstvo však z Plánu obnovy nejde nič – napriek uisteniam ministra Mičovského. Opäť raz ostáva na okraji politickej pozornosti.