pokrokársky naratív, ktorého stúpenci samozrejme opäť podrobujú Izrael zdrvujúcej kritike, je tak ako mnohé ideologické výpovede, na pohľad logicky nepriestrelný. Vojna je predsa zlá vec. S tým musí každý, kto je pri zmysloch, len súhlasiť. 

Preto napr. Demokratickí senátori v U. S. Kongrese vyzývajú „okamžite“ zastaviť paľbu. Progresívci všetkých krajín nás poučia, že ľudské práva majú platiť univerzálne, a že na to, aby sme dostali znepriatelené strany k spoločnému rokovaciemu stolu, musíme k nim pristupovať ako k rovnocenným. Dokonca kdesi zaznelo, to treba urobiť „za každú cenu“. To všetko znie sugestívne. Sú to zväčša logické, vlastne tautologické závery, vyplývajúce jeden z druhého. Aspoň, pokiaľ nezačne nejaký pochybovač klásť bezočivé otázky. 

Napr. prečo si progresivistická ľavica tak pohotovo spomenula na hriechy štátu Izrael, keď niekto zase začal po jeho občanoch strieľať? Je nám tu azda naznačená nejaká príčinná súvislosť? Niečo v zmysle, že obete teroristického útoku si to vlastne zaslúžili, tak ako sa to naznačovalo aj o obetiach 11. septembra? A čo znamená „za každú cenu“? (Majú sa pre spravodlivosť zrútiť nebesá, alebo postačí, že obeť sa nebude brániť a agresor nebude potrestaný?)

S podobným prístupom zjavne nevystačíme, ak chceme hľadať riešenie vzniknutého stavu – aj ako akútneho vojnového požiaru, aj ako drásavo chronického konfliktu, v ktorom sa napriek všetkým patetickým deklaráciám vždy ocitáme na samom začiatku. 

k aktérom a cieľom

Skúsme sa teda na vec pozrieť z iného konca, s použitím viac staromódneho jazyka.