dnešná situácia koalície, výdatne korenená stavom v strane Za ľudí, znamená jediné: Niet obchádzky či skratky, ktorými by sa koalícia vyhla repríze marcovej krízy v ešte vyhrotenejšej podobe. Namiesto upokojenia a konsolidácie sú konflikty Matoviča a Sulíka azda ešte divokejšie, než v prvej vláde. Vcelku významný rozdiel oproti minulosti, teda že tentoraz majú ich spory aj istý politicko-ekonomický obsah, by mohol byť aj potešiteľný. To by sa však ako ovocie ich konfliktov museli rysovať aspoň náznaky dobrých riešení, ktoré posunú tú-ktorú kauzu dopredu. Pozitívne reformné „momentum“ je však vzhľadom na obsahovú i mentálnu výbavu ministra financií fakticky ilúziou. A to aj pri konštruktívnom zapojení sa koaličnej rady – pretože dať ju do akéhosi prevádzkového módu je dnes rovnaký problém ako za premiéra Matoviča. Vklad Hegera sa vyčerpáva najmä snahou o neviditeľnosť, aby, nedajbože, nemusel zaujať pozíciu príliš vzdialenú hľadisku straníckeho nadriadeného. To je však vo väčšine prípadov – opäť vzhľadom na konanie šéfa OĽaNO – nevyhnutné.

Doslova traumatickým zážitkom je „dichotómia“ predsedu SaS. Sulík kade chodí, tade sa zaklína dôležitosťou prežitia koalície, dokonca ju mediálne propaguje ako „životaschopnejšiu“, než bola vláda Ivety Radičovej. No súčasne nepoľavuje vo svojich zlozvykoch  z „prvej vlny“, ktorými privádzal Matoviča do amoku. Niežeby ho bolo treba privádzať, a niežeby nemal väčšinou pravdu, ale akcelerovať to?