po smrti Mao Ce-tunga sa Teng Siao Pching pokúsil o ekonomickú a politickú reformu komunistickej diktatúry. Katastrofu Veľkého skoku a kultúrnej revolúcie, ktoré viedli k hladomorom a ekonomickému úpadku, bolo treba riešiť. Opatrné otváranie a liberalizácia ekonomiky nestačili, a tak sa čínski komunisti museli začať zaoberať aj administratívnymi reformami. Napriek všetkému stále trvali na nemennosti politického systému jednej vládnucej strany. Krajina sa však začala otvárať Západu, intelektuáli dostali možnosť relatívne slobodne študovať, niektorí z nich aj na západných univerzitách. 

Vytváralo sa tak podhubie hnutia, ktoré tak ako v každej diktatúre, pokúšajúcej sa reformovať  nereformovateľný komunistický režim, nevyhnutne skôr či neskôr muselo naraziť na odpor režimu. V samotnom politbyre sa vytvorili dve krídla, nakoniec prevahu získali zástancovia tvrdej ruky. Komunisti konfrontovaní s hrozbou vlastného zničenia, s osudom, o ktorý by sa delili so svojimi obeťami, sa 3. júna 1989 rozhodli, že študentské protesty, ktoré námestie Tchien-an-men zaplnili desaťtisícmi ľudí, potlačia za pomoci armády.