niekoľko rokov som pracovala s deťmi zo sociálne vylúčeného prostredia. Boli to najmä deti z detských domovov a rómskych komunít, s ktorými sme si rokmi vytvorili hlboké vzťahy. (Ak to niektorí z nich práve čítajú, chcem vás špeciálne pozdraviť a za všetko vám ďakujem.) Stretávali sme sa pravidelne (raz za týždeň) na fare v rôznorodej komunite spolu s deťmi, ktorých rodičia sa napríklad vyvážali na bavorákoch. A nikomu tento stret neprišiel zvláštny. Každý sa od toho druhého učil skutočnej šírke sveta a jeho problémov. 

Možno tu sa položili jedny zo základov môjho životného nastavenia, ktoré sa snaží nikoho za nič nesúdiť, lebo netušíme, čím si ľudia okolo v živote prešli. A už vôbec nerozoberať životy iných kade-tade. Tieto deti boli totiž špeciálne citlivé na každú pochvalu aj na každú výčitku. Niekedy sa nanovo učili, ako spracovať záujem druhého o nich samých a hlavne rozlišovať, či mu môžu dôverovať.