„zmena zákonov nepatrí do právomoci generálneho prokurátora, a tak aj odpovede kandidátov na zákonné zmeny možno brať ako hľadanie podnetov zo strany politikov,“ týmito slovami som komentoval verejné vypočutia kandidátov na generálneho prokurátora pre tento časopis v novembri minulého roka.

„Využitie paragrafu 363 Trestného poriadku a neposkytnutie dostatočného vysvetlenia podkopáva dôveru celej inštitúcie. “

A aj preto si vyjadrenia koaličných politikov zaslúžia tvrdú kritiku. Vláda, ktorá získala mandát sľubom zmeniť pomery, svoju šancu jednoducho nevyužila. Na jednej strane sme vnímali niektoré pozitívne zmeny v oblasti súdnictva, no súčasne zmeny v kľúčovej inštitúcii – prokuratúre neprichádzali. Nedošlo ani k obmedzeniu právomoci zastaviť konania, ani k zvýšeniu kontroly a nezlepšila sa ani transparentnosť tejto inštitúcie. Dáta pritom ukazujú, že pokiaľ ide o trestné stíhania korupcie, súdy v rokoch 2014 až 2017 odsúdili až 96 % obvinených, pričom prokuratúra podala obžalobu len v 43 % prípadoch vyšetrených políciou.

Bez poznania spisového materiálu ťažko hodnotiť konkrétne prípady. Na druhej strane však v predmetných veciach v otázkach väzby tak Špecializovaný trestný súd, ako aj Najvyšší súd posudzovali dôvodnosť trestného stíhania. Ak teda aj došlo k pochybeniam, bolo by aj pre verejnosť prijateľnejšie, ak by tieto nedostatky boli pomenované v súdnom konaní oslobodzujúcim rozsudkom. Využitie paragrafu 363 Trestného poriadku a neposkytnutie dostatočného vysvetlenia podkopáva dôveru celej inštitúcie. Generálny prokurátor je oprávnený zrušiť rozhodnutie, ak sú splnené najmä tieto podmienky: a) rozhodnutie prokurátora alebo policajta je právoplatné, b) neuplynula lehota 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, c) takýmto rozhodnutím alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, d) nápravu takéhoto rozhodnutia nemožno zabezpečiť inými prostriedkami. Aj keď uvedené podmienky boli pravdepodobne naplnené, z vecného hľadiska je rozhodovanie generálneho prokurátora problematické.

„Rozhorčenie koaličných politikov je neúprimné a za negatívnu reakciu verejnosti nesú svoj diel zodpovednosti.“

Takéto rozhodnutie totiž nabúra procesnú autonómiu prokurátora. Ak v daných prípadoch boli vecne príslušní prokurátori pripravení podať obžaloby, potom tento zásah nerešpektuje zákaz negatívnych príkazov nadriadených voči podriadeným prokurátorom.

Rozhorčenie koaličných politikov je neúprimné a za negatívnu reakciu verejnosti nesú svoj diel zodpovednosti. Zmeny na prokuratúre sa mali realizovať ešte pred výberom generálneho prokurátora a špeciálneho prokurátora. Posilnenie kontroly po obrovských zlyhaniach v minulosti bolo nanajvýš potrebné.

Najväčšiu ťarchu zodpovednosti však nesie generálny prokurátor, ktorý mal zosobnovať aj nádej hľadanú na verejných vypočutiach. Mlčanie z jeho strany je frustrujúce pre zúčastnené osoby v justičnom systéme, ale aj širokú verejnosť. A tak v Deň ústavy sa patrí pripomenúť slova klasika aj trestného práva: „Mali sa radovať za spoločným stolom. Bude radosť iná. Bude to smútok.“