prokuratúra je založená na vzťahu nadriadenosti a podriadenosti medzi jednotlivými prokurátormi (§2 a §6 ods. 1 zákona o prokuratúre). Dôsledky tejto skutočnosti sme mali možnosť pozorovať v posledných dňoch. Tento článok však nechce komentovať jednotlivé osoby a ich rozhodnutia, ktoré sú, pevne verím, vydané v súlade so zákonom a dôvodné. Hodlám poukázať na to, že hoci prokurátor je dnes faktickým pánom predsúdneho štádia trestného konania, nebolo tomu tak vždy.

Za prvej republiky u nás platili dva trestné poriadky – na Slovensku uhorský zákonný článok XXXIII z roku 1896 a v českej časti republiky rakúsky trestný poriadok v podobe zákona č. 119/1873 Ríšskeho zákonníku. Oba právne predpisy poznali inštitút vyšetrujúceho sudcu. Tento mal na starosti vyšetrovanie všetkých zločinov a prečinov (§ 11 rakúskeho trestného poriadku), predovšetkým uňho štátny zástupca podával návrh na začatie vyšetrovacej fázy trestného procesu (§ 104 uhorského a § 92 rakúskeho trestného poriadku). V priebehu vyšetrovania vydával vyšetrujúci sudca rozhodnutia a mal „z povinnosti úřadu a nečekaje dalších návrhů žalobníkových, vše učiniti, aby skutek vyhledal a pachatele a průvody k usvědčení neb obhájení obviněného příhodné tou měrou na jisto postavil, jak toho vyhledává účel přípravného vyšetřování“ (§96 rakúskeho trestného poriadku, obdobne § 117 uhorského).