už teraz počujem kritiku, či interrupcie zlepšujú život žien. Možnosť rozhodovať o svojom tele a tom, kedy a či sa žena stane matkou, musí byť len a len na nej. Ide o priznanie základnej dôstojnosti, dovtedy sme každá prehrali – bez ohľadu na to, či sa nás niekedy takéto rozhodnutie týkalo. Nemám absolútne žiadne nádeje, že by počas jej zostávajúceho verejného života prestala pracovať na legislatíve, ktorá by postavenie ženy vrátila z 21. storočia minimálne do toho 14. Je poháňaná pocitom bohorovnej morálnej nadradenosti a jedinej možnej správnosti – pre všetkých, bez možnosti výberu. 

Nebudem sa tu teraz venovať silnej kritike konkrétneho zákona od viac ako 170 lekárov a zdravotníkov; slovenským a svetovým štatistikám, ktorých je mnoho a ktoré jasne vravia, že počet interrupcií na Slovensku dlhodobo klesá; alebo toľkokrát dokázanému, že neexistuje koncept zákazu interrupcií, len zákazu bezpečných interrupcií. Nie preto, že by na týchto dátach nezáležalo. Treba sa k nim neustále vracať, keďže jednou z bizarností týchto pokusov je, že hoci plánujú mať absolútne zásadný dopad na polovicu populácie, debatu o nich kradnú emócie, vyslovená neodbornosť a často nulový záujem o kvalitu života žien. Treba však rozprávať aj o pokrytectve a bohorovnosti, ktorú musí človek cítiť, keď chce iným rozhodovať o najintímnejších oblastiach života.