ja som sa dostal k Novembru cez deti. Komunistický režim ich diskriminoval perfídnym spôsobom. Deti boli kádrovými rukojemníkmi rodičov a rodičia kádrovými rukojemníkmi detí. Keď náš Marek napísal na základnej škole v slohovej úlohe o gymnastke Marike Krajčírovej, že robí to najlepšie, lebo trénuje deti, triedna učiteľka mi natvrdo povedala, že to nemohol napísať sám. Napísal, ale to bolo nad jej predstavivosť. Triedny učiteľ označil na strednej škole naše staršie dvojičky za pankáčov, lebo kráčali z folklórneho festivalu v Strážnici na brigádu zaprášení, so žobráckymi kapsami po boku, a cestou dedinou hrali na flaute. Ja ako rocker som sa pritom skôr čudoval, že boli vášniví vyznávači folklóru.   

Rok 1989 znamenal pre mňa aj nevyhnutnosť zásadne zmeniť vzdelávanie. Na základných a stredných školách však neprebehla ani za tridsať rokov skutočná obsahová reforma vzdelávania. Zvíťazila byrokracia. To, že reformu neurobila ministerka Slavkovská ani ďalší ministri školstva za SNS, HZDS a SMER, ma neprekvapovalo. Šokujúce bolo len to, že ju neurobili ani dve vlády Mikuláša Dzurindu a vláda Ivety Radičovej. 

Vysokoškolský zákon bol jeden z prvých, ktoré sme prijali po roku 1989. Ako sa hovorilo v prvom Vyhlásení VPN, „zobrali sme veci do vlastných rúk“. Samosprávnosť, lebo to je synonymum tých vlastných rúk, je bolestná, ťažká, spája sa s mnohými okľukami, slepými uličkami a spiatočkami, ale tvorí jeden z absolútne základných princípov novembra 1989. To nie je floskula, ale základ dynamiky a kreativity slobodnej spoločnosti.