pri nájazdoch antirúškarov do obchodov, ich hlučných a častých protestoch, ale predovšetkým pri záplave hnusu a hlúposti na sociálnych sieťach a internete, má našinec často skľučujúci pocit bezradnosti, že pravda v našich končinách vymiera. A potom prídu okamihy, keď sa zdá, že predsa len nie a že má nádej zvíťaziť. Jedným z takých momentov bol minulý týždeň odsudzujúci rozsudok voči vydavateľovi konšpirátorského plátku crème de la crème prezývanom zjem aj vlek.

Zvykli sme si na to, že niektorí považujú slobodu slova za neobmedzenú. Lenže ona nie je. Mnohí to síce vieme, ale kým to nepotvrdí aj súd a neodškodní toho, komu bolo bezbrehým zneužívaním slobody slova zasiahnuté do jeho práv, je to len pekne znejúca, ale nič  v skutočnosti neznamenajúca teória. Ono je mnoho vecí v práve len teóriou, ak sú len na papieri, no v skutočnosti neplatia, pretože sa nevynucujú. Na to, aby sa právo vynucovalo, je však potrebné, aby sa niekto toho práva aj domáhal. Stojí to enormnú energiu, čas a často aj financie. Ale, ako hovorí jeden z mojich obľúbených právnych teoretikov a filozofov Rudolf von Jhering: Boj za právo je povinnosťou oprávneného voči sebe samému. Znamená to v skratke to, že máme povinnosť svoje práva brániť, inak o tie práva prídeme alebo zostanú len prázdnymi floskulami kdesi na papieri zbierky zákonov.