reforma sem, reforma tam, podstatou je, že štát chce svojimi zásahmi meniť sieť nemocníc. Štát má určiť, ktorá existujúca nemocnica má slúžiť ním definovanému účelu. Je pri tom jedno, či je štátna, verejná alebo súkromná. Od začiatku pandémie covidu-19 sa Európska komisia snaží vytvoriť  nejaký fond prostriedkov, ktoré majú slúžiť na obnovu verejných činností, okrem iného aj zdravotníctva. Zo 6 miliárd eur, ktoré máme dostať z EÚ,  pozor, nejde o žiadny dar, pretože Slovensko musí do toho fondu aj prispieť, vláda rozhodla, že asi 20 percent tohto fondu obnovy, určených pre Slovensko, sa alokuje na zdravotníctvo. 

Konkrétne 230 miliónov eur na duševné zdravie, 11 miliónov na ambulantný sektor a 990 miliónov na nemocnice. Fond sa nedá minúť na spotrebu, napríklad látať tými peniazmi dlhy a mzdy. Na čo vlastne peniaze minieme rozhodovalo vtedy ešte Hegerovo ministerstvo financií. Vyzerá to tak, ako keby  tam sedeli ľudia, z ktorých by ani jeden nedokázal odlíšiť napríklad polikliniku od nemocnice. To má dva dôsledky. Prvý: aby sa mohli minúť tie peniaze, museli vyhlásiť Lengvarského reformu, ktorá sa však predtým volala Stratifikácia nemocníc z čias ministrovania  Andrey  Kalavskej. Druhým dôsledkom je, že ani odborníci za Kalavskej, ani za Lengvarského nikdy neuvažovali o OSP, teda o optimalizácií siete poskytovateľov. A to sú všetci: ambulancie, lekárne, vyšetrovacie zložky, fyzioterapeuti a veľa iných. Keďže si vybrali iba jednu zložku siete, vopred naprogramovali neúspech.