do protokolu sme už vtedy s Ferom Mikloškom, Jankou Mikloškovou a Fedorom Gálom, ktorý sa  k nám pripojil v Prahe, nepatrili. Miesto v chráme svätého Víta nám vybavil na príhovor Štefana Hríba kníže Karel Schwarzenberg. Prahou tiahli tiché zástupy ľudí, roztrúsených po skupinkách. Bolo to jediný raz, v deň pohrebu, čo som si bol istý, že vedia, kto práve odchádza. Ináč to nebolo vôbec samozrejmé. Pred Novembrom 1989 bol Václav Havel nedotknuteľný ako malomocný, ostrakizovaný zo spoločnosti. Mnohí ho nepoznali, pre veľkú väčšinu ľudí znamenal dotyk s ním ohrozenie, a tak sa mu radšej vyhli. Prekročiť tú neviditeľnú hranicu znamenalo mať odvahu, a ja si celkom iste nechcem dodatočne pripisovať viac odvahy, ako som mal. Pohyboval som sa v priestore na šve, ale hranicu odvahy som až do druhej polovice osemdesiatych rokov definitívne neprekročil.  

Poznal som v šesťdesiatych rokoch Tvář, a bol to dobrý časopis, poznal som Havla Záhradnej slávnosti, ale nebol som divadelník, poznal som jeho optickú poéziu, ale vtedy mi bola dosť vzdialená. Havlove eseje som čítal až v osemdesiatych rokoch, a krok od normalizácie k normalite som spravil definitívne až niekedy v polovici osemdesiatych rokov, keď sme na Slovensku začali uvažovať, ako integrovať spisovateľov zo sivej zóny a z disentu. Podarilo sa nám to cez P. E. N. klub a podpísanie jej Charty, čo znamenalo aj solidaritu s väznenými spisovateľmi, čo znamenalo aj s Václavom Havlom. Ako to už na Slovensku chodí, po roku 1993 sa slovenské centrum P. E. N. na vlastnú škodu zrieklo svojej vlastnej minulosti, tak ako sa Slovensko zrieklo Havla ešte predtým, než ho mohlo naplno uznať za svojho prezidenta. Pre nás, pre mojich priateľov a pre mňa bol od prvej chvíle naším prezidentom, pre mňa jediným československým prezidentom môjho života, s ktorým som sa identifikoval.