v roku 2020 sme sa museli zmieriť s tým, že nad infekčnými ochoreniami sme predsa len nevyhrali ani v Európe. Napriek tomu sme očakávali, že tento rok bude víťazstvom vedy a ľudského umu. Rýchle využitie najnovších vedeckých poznatkov a vývoj vakcín, ale aj antivirotík dával nádej uveriť, že ľudstvo konečne dosiahlo takú vysokú úroveň vo svojom vývoji, že dokáže zvládnuť globálnu hrozbu enormného rozsahu a ochrániť spôsob života našej civilizácie. Podcenili sme však mýty, tmárstvo a obavy ľudí potencované manipulatívnymi politikmi. Od poslednej veľkej vojny sme nezaznamenali tak veľkú krízu dôvery v medicínu, politikov a štát. Na konci roka sme tak museli akceptovať,  že len veda nestačí k tomu, aby sa ľudia rozhodovali racionálne a aby sme vakcináciou zachránili viac životov.

Po skúške kapacít akútnych lôžok v nemocniciach z druhej vlny sme očakávali, že budeme pripravení tak, aby sme už nikdy nemuseli posúvať hranice etiky a vystavovať lekárov a sestry tomu, čo nepoznalo niekoľko posledných generácií zdravotníkov – triedeniu pacientov na tých, ktorí majú a tých, ktorí nemajú šancu dostať liečbu, ktorú potrebujú. Dobrí športovci si po prehranom zápase analyzujú vlastné zlyhania a učia sa na nich. Náš zdravotnícky systém nič neanalyzoval. Odchod nie nevýznamného počtu zdravotníkov zo systému po druhej vlne nechal nemocnice v podobnej alebo horšej kondícii ako pred druhou vlnou, systém sa nepoučil a neinovoval. Do nemocníc nedorazila načas ani materiálna pomoc z covid-19 eurofondov a lekárske odbory nenašli vo vláde partnera na diskusiu o platoch. Situáciu zachraňujú frustrovaní zdravotníci, ktorí získali skúsenosť z druhej vlny a sú napriek nedoceneniu stále k dispozícii pacientom.