v roku 2021 prišlo v slovenskom zdravotníctve k zásadnej udalosti – schváleniu stratifikácie nemocníc. Presnejšie povedané, došlo k presadeniu legislatívneho rámca, ktorý v budúcnosti umožní usmerňovať vybrané typy starostlivosti tam, kde na to nemocnice majú ľudí a vybavenie. Pozitívnym faktom oproti legislatívnemu rámcu, ktorý som v roku 2019 pomáhal pripravovať, je, že tentokrát sa vôbec niečo podarilo presadiť. Negatívnym faktom je, že tento upravený legislatívny rámec dáva priveľkú silu vykonávacím predpisom, ktoré sú v rukách ministerstva zdravotníctva, drasticky obmedzuje súťaž poskytovateľov o pacienta a minimalizuje pridanú hodnotu zdravotných poisťovní, ktorých obrovský potenciál sme ešte nezačali využívať a práve pôvodný návrh stratifikácie im to mohol umožniť. Predsa si ale dovolím tvrdiť, že sú to poisťovne (primárne tie súkromné), ktoré začali dláždiť cestu možného úspechu reformy nemocníc.

Zásadným, a ako na SR býva zvykom, démonizovaným prvkom reformy nemocníc je nevyhnutná transformácia lôžok a nemocníc, ktoré sú dnes definované ako akútne na lôžka a zariadenia, ktoré, hlavne lekárske odbory, dehonestujúco označujú za „doliečováky“. Sémantike sa venovať nechcem, ale vidím 3 dôvody, prečo sa hlavne lekárska obec tejto zmeny obáva a ich adresovanie bude alfou a omegou úspechu.