list bol označený ako „Výzva na úhradu pohľadávky vo výške 91,- eur“. Túto sumu som mala uhradiť na základe faktúry s určitým číslom za „vzniknuté náklady za stravu poskytnutú počas nariadenej štátnej karantény“. Na úhradu som mala 10 dní od doručenia výzvy, ktoré už dávno uplynuli, pričom v závere listu nechýbal dodatok, že nárok bude uplatňovaný súdnou cestou, čím mi vzniknú ďalšie náklady. Hovorím si, že dobre.

Nebol to prvý list podobného rázu, ktorý som dostala z ministerstva vnútra ako pripomienku na nútený viac než týždňový pobyt v Demänovskej doline. Aj tento skončil nielen na mojom stole, ale aj na stole môjho advokáta. Bez zaplatenia. A zdá sa, že som nebola jediná, ktorá sa rozhodla nezaplatiť napriek hrozbe súdneho sporu. Aspoň do poslednej vlny listov to takto urobila odhadom nejaká štvrtina dotknutých, čo predstavovalo niečo vyše 4-tisíc ľudí, čiže ide o pohľadávku okolo 400-tisíc eur. Škoda, že vtedy nebola politika podobná tej dnešnej, keď sa zodpovedné správanie finančne odmeňuje. V našom prípade sa poctivá a úplná izolácia v cudzom prostredí dokonca finančne vymáha.