nuž, ľudský komunizmus, to je taký oxymoron, ako bol sústavný boj za mier. Potom sa začala tvrdá normalizácia. Vyučený krajčír Vasiľ Biľak napísal poučenie. To vstúpilo do klenotnice tuzemskej boľševickej literatúry. Výsledkom boli občania troch až štyroch kategórií. Komunisti, ktorí prežili čistky, sa však tiež delili na takzvané zdravé jadro a ostatných komunistov. Ďalšia skupina boli nestraníci a najhorší boli tí, ktorých vyškrtli z komunistickej strany. A úplne najväčšími vyvrheľmi boli tí, ktorých zo strany vylúčili. 

V tom čase som nastupoval na vysokú školu, prijímacie konanie bolo, našťastie, ešte pred normalizáciou. Zažili sme, keď študenti komunisti sedeli v preverovacích komisiách a vylučovali zo strany docentov a profesorov. Skvelých a medzinárodne uznávaných odborníkov. Vylúčení a vyškrtnutí potom dostávali dvadsať rokov na frak a ako prémia aj ich rodinní príslušníci. 

Objektívne treba povedať, že v českej časti federácie boli tie postihy oveľa tvrdšie ako v slovenskej. U nás to bolo tak trochu ako vo veľkej rodine. Každý pozná každého, a tak na Slovensku neposielali akademikov k lopate, išlo skôr o šikanovanie, v Česku o existenciu. Komunistický režim sa ukázal ako neschopný a v konkurencii s demokratickým svetom neuspel. V novembri 1989 sme získali slobodu. Rozpadol sa Sovietsky zväz a mysleli sme si, že bude na večné veky už iba dobre.