prichádzam do Prahy autobusom z nemeckého Regensburgu, kde som kedysi študovala a kam sa pravidelne vraciam. Do Prahy to ide bez problémov. Na Florenci mám hodinku na prestup. Prichádza autobus. Je vypredaný do posledného miesta, pretože v noci toho jazdí nepochopiteľne málo. Autobus je dizajnovaný podobne ako lietadlá nízkonákladových spoločností – čo najviac sedadiel s čo najmenšími rozostupmi. Už pri nástupe mi je jasné, že to v plnom počte nijako zvlášť pohodlné nebude, ale tých čosi vyše päť hodín to predsa vydržím.

Prichádzam k môjmu sedadlu niekde pri ľavých zadných kolesách. Pokiaľ viem, autobus štartuje práve z Prahy, no dvojica predo mnou už stihla nastúpiť skôr a robí si pohodlie. Sklopili sedačky. Keď prichádzam k môjmu miestu, po anglicky sa ma pýtajú, či mi to nevadí. Odpovedám, že mi nevadí, ak sa sklopia trochu, ale tak, aby som sa tam zmestila. Čaro dizajnu sedadiel à la nízkonákladovky totiž spočíva v tom, že ak máte určitú výšku, napríklad ja 176 cm, tak sa na dané sedadlo nohami zmestíte len do určitého sklonu sedadla pred vami. Ak je tento sklon väčší, začne vám to tlačiť na kolená. Nepomôže vám ani to, ak si sedadlo sklopíte aj vy.

Usádzam sa a všetko vyzerá fajn. Vedľa mňa si sadá pomerne veľký pán čo do výšky aj čo do šírky. A zrazu si pani predo mnou sklopí sedačku tak, že mi rozpučí kolená. Obratom ju informujem, že je to „too much“, nech si to dá vyššie, ako sme sa dohodli. Dá, ale je to presne ten moment, keď sa začína hádka. Manžel dotyčnej ma začína presviedčať o tom, že je to predsa nočný autobus a každý má právo sklopiť si sedačku, ako len chce.