pri čítaní viac než stostranového uznesenia o vznesení obvinenia mi hlavou víria mnohé myšlienky. Tie, ktoré sa týkajú práva, sa mi sledujú jednoduchšie. Premýšľam nad kvalifikáciou skutkov, nad váhou predložených dôkazov, nad kvalitou odôvodnenia, prechádzam plynule z otázok trestného práva do otázok práva ústavného: naozaj nemôže byť poslanec zadržaný, ak nebol prichytený pri trestnom čine? Zatiaľ mi vychádza, že nie. 

Musí generálny prokurátor podať žiadosť predsedovi parlamentu o vzatie poslanca Fica do väzby, ak o to požiadal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry? Zatiaľ sa zdá, že nie, lebo sme v prípravnom konaní, ktorého pánom je prokurátor a máme hierarchickú štruktúru prokuratúry na čele s generálnym prokurátorom, ktorý jediný má výslovné zákonné oprávnenie (ale nie povinnosť) žiadosť podať. Na druhej strane si hovorím, že ani on nemôže konať svojvoľne. Lenže čo s ním, ak žiadosť nepodá? Generálny prokurátor nepochybne bude v tom celom zohrávať dôležitú úlohu.

Právne otázky sú pre mňa zaujímavé, vecné, je v nich málo emócií, je to intelektuálna výzva, určitým spôsobom dokonca zábava. Skôr či neskôr sa vyjasnia. Nemôžem sa však na to uznesenie a na celú kauzu pozerať len ako právnička. Nedá sa to. Som človek s emóciami. Žijem na Slovensku, mám tu rodinu, priateľov, prácu. Chcem, aby to tu fungovalo čo najlepšie. Aby sme boli prosperujúcou krajinou. Demokratickým a právnym štátom. 

Chcem, aby tu platili pravidlá hry. Aby právo nebolo len na papieri, s ktorým si niekto vytrie zadok. Aby sme neboli krajinou rovných a rovnejších. Aby tu nevládla skupina nedotknuteľných, ktorá si štát ukradne a poťahuje nitkami. Aby sa nemanipulovalo ľuďmi, ktorí sa domnievajú, že si v slobodných, rovných, priamych a tajných voľbách skutočne volia svojich zástupcov.