zopakujme si základné fakty. Do štátnej karantény umiestňovali počas prvej vlny pandémie covid-19 všetkých, ktorí sa chceli dostať na Slovensko. Niektorých zaviezli na opačný koniec republiky, iných prinútili po celom dni šoférovania na vlastné náklady šoférovať na druhý koniec republiky, niektorých ubytovali s úplne cudzím človekom do jednej postele, iných zas na splesnené izby internátov, niektorých tam nakazili a niektorých tam držali 55 dní. A od všetkých týchto si nakoniec vypýtali 13 eur na deň. Vraj za stravu. A od tých, ktorí si povedali, že to ozaj celé nebolo v poriadku, čo napokon potvrdil aj Ústavný súd a že to platiť nebudú, sa štát rozhodol vymáhať dlžnú sumu súdnou cestou. Patrím medzi nich.

Predstavte si, že vás niekto posadí na autobus a odvezie do reštaurácie, kde nechcete ísť. Postaví pred vás jedlo, pričom vám nepovie, či od vás za to jedlo bude chcieť peniaze alebo nie, už vôbec nie, koľko. Je jedno, či niečo zjete a koľko toho zjete. Je jedno, či vám to chutí alebo nie. K stolu vám posadí cudzieho človeka. Po nejakom čase vám dovolí na vlastné náklady odísť, pričom následne vám nie majiteľ reštaurácie, ale štát pošle faktúru za jedlo. Zaplatíte? A prečo by ste mali?

Na pošte si vyzdvihujem list od ministerstva vnútra.