byť preživším je sociálna rola. Očakáva sa, že jej nositeľ je aj „rekvizitou“ a symbolom. V mojom prípade rekvizitou holokaustu. A že si neviditeľne ponesie v sebe aj osobnú traumu.
Moja generácia prežila aj komunizmus a jeho peripetie, závan politickej slobody, resuscitáciu nacionalizmu až po pandémiu covidu a súčasnú vojnu na Ukrajine. Chvíľu v kruhu, a chvíľu po špirále. Kam? Väčšina preživších si založila rodiny, a ich deti, takisto deti ich detí, zdedili aj peripetie životov svojich rodičov. Epigenetické výskumy potvrdili prenos cez tri generácie. Zatiaľ.
Popri preživších holokaust existujú v našom civilizačnom priestore preživší gulagov, utečenci pred genocídami, násilím, hladom... Aj oni majú potomkov. Žijeme pospolu. Občas z toho mrazí. A to ani nehovorím o tom, že aj každodenný život v podmienkach mieru a relatívneho blahobytu, môže byť traumatizujúci (domáce násilie, šikana, predsudky...). Žeby súčasť prirodzenej ľudskosti?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.