škorpión odpovie: „Prečo, žaba, veď by som sa utopil aj ja.“ Žaba v súlade s logikou vezme škorpióna na chrbát, preplávajú takmer celú rieku, ale pred druhým brehom škorpión žabu bodne. „Prečo, škorpión“, pýta sa žaba. „Sila zvyku,“ odpovie jej škorpión. Lebo sú dve logiky, logika žaby a logika škorpióna. 

Hovorím, pravdaže, o Igorovi Matovičovi. On má už roky nemennú stratégiu – na konci každého príbehu bodne svoju žabu. A žaby buď od Matoviča odskočia, alebo sa utopia.  S reštartom alebo bez, so Sulíkom alebo s menšinovou vládou, predčasnými alebo riadnymi voľbami. S referendom alebo dobrými úmyslami Eduarda Hegera, vždy však s Matovičovou pečaťou a pečiatkou. 

Skúsme si to premietnuť na časovú os. Keby sa na jeseň vypísali predčasné voľby, konali by sa niekedy začiatkom budúceho roka.