z Pohody som zamierila na Memoriál stopami ukrývaných detí. Posledný deň s nami kráčala aj pani prezidentka. Pre mňa to bola ďalšia príjemná spolukráčajúca, s ktorou môžem a zároveň nemusím pokecať. Nepokecala som, lebo bol príliš pekný deň na politiku a zároveň sa nerada prihováram známym ľuďom. Nechcem sa totiž zaradiť do davu ľudí, ktorí ich dennodenne otravujú. Tým ale vôbec nechcem znevažovať to, že bola s nami aj s tímom. Bolo to tak veľmi nerušivé, že to bolo úplne výborné. Veľmi si vážim, že prišla, ako aj všetkých, ktorí sa na tom podieľali (pozdravujem Sandru). Občas mi ten rešpekt možno nejde z tváre, ale vedzte, že je tam. Celkom určite voči pani prezidentke.
Z pochodu ma dobrí ľudia (pozdravujem Roba) doviezli do Popradu. Zástavka to bola neplánovaná, o čom by vedeli hovoriť moje kvety doma, kým teda ešte žili. Rozhodnutie prišlo posledný deň pochodu po jemne zúfalom mamkinom telefonáte ohľadom zdravotného stavu starých rodičov a od toho sa odvíjajúceho psychického stavu všetkých naokolo. Prišla som, len neviem, či zachraňovať seba, mamku alebo starých rodičov. V podstate nemám energiu ani na jedno. Skúšam aspoň základnú jednorazovú pomoc. Pomáhať raz je však jednoduché. Problém je robiť to dlhodobo.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.