v perexe je asi najstručnejšia bilancia trojročnej vlády najväčšej zmeny po roku 1989, ku ktorej sa už dnes nikto nehlási. Predseda vlády Eduard Heger pokladá za jej najväčšiu chybu zvolenie Maroša Žilinku za generálneho prokurátora, akoby pri tom nebol. Igora Matoviča mrzí, že v Sme rodina „vlastným telom“ zabránili obmedzeniu paragrafu 363, akoby generálneho prokurátora neschválili jeho a Kollárovi poslanci proti odporúčaniu ústavnoprávneho výboru. 

Ale zaskvel sa aj ústavnoprávny výbor. Pod vedením Milana Vetráka (OĽaNO) s Alojzom Baránikom (SaS), Ondrejom Dostálom (SaS/OKS), Jurajom Šeligom (Za ľudí) a s vedomím ministerky spravodlivosti navrhol zákon o voľbe prakticky neodvolateľného generálneho prokurátora, pri ktorom nehralo nijakú rolu odporúčanie, presnejšie neodporúčanie výboru, ale fakticky o ňom rozhodli predsedovia dvoch strán (Matovič a Kollár). 

„Dnes sa už pomaly všetci tvária, akoby vo vláde nikdy neboli.“

Nebolo to však len rozhodnutie dvoch strán. Boli do toho namočení všetci. Navrhovatelia zo všetkých vládnych strán sa správali ako ovce.