nepíše sa rok 1858. Jedna z najznámejších architektonických súťaží Rakúsko-Uhorska sa týkala „Wiener Ringstraße“, teda oblasti a ulíc Viedne, ktoré vznikli na pozemkoch bývalého opevnenia. To už bolo z obranného hľadiska nepotrebné. Do súťaže sa prihlásilo cez 80 súťažiacich a víťazmi sa stali Ludwig Förster, Friedrich August von Stache, Eduard van der Nüll a August Sicard von Sicardsburg. Viedeň to zvládla, ale bolo to pred 165 rokmi. To čo predstavuje staromestské Plató spolu so živými námestiami, je lipnutie na „vznešenosti“, ktoré stále viac vyznieva komicky. Každý primátor chce po sebe zanechať stopu. Má ju zanechať? A za akú cenu?
Bratislava sa nevyvíjala ako Viedeň. Počas druhej svetovej vojny fašistická Slovenská republika umožnila arizovať majetok židov na území Slovenska, a teda aj Bratislavy. Vyvraždila židovské obyvateľstvo, a tak vznikli aj vyľudnené časti mesta. Komunisti toto dielo dokonali ich zbúraním. Stopy po zlo-dejinách boli odhodlaní zahladiť búraním týchto štvrtí, veď mnohí z nich boli len pred pár rokmi členmi fašistickej strany, ktorá spôsobila ich prázdnotu. Priestor starých mestských štvrtí bol nahradený plánovanou infraštruktúrou. Neboli to ale žiadni anonymní ľudia, ktorí rozhodovali a konali. Konkrétne to bol napr. Ing. Karol Štrba, ktorý bol v čase výstavby mostu SNP riaditeľom Mestskej správy komunikácií Bratislavy a, samozrejme, vedenia mesta a štátu. Obhajoba bola rovnaká, aká často býva aj dnes – je to vec ktorú „tak veľmi potrebujeme.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.