film Hranica Agnieszky Holland sa práve tým peklom začína. Skupina ľudí zo Sýrie – vrátane detí a jedného bábätka v dojčenskom veku, ženy vo vysokom stupni tehotenstva plus učiteľka z Afganistanu – opustila všetko, čo mali, pretože tam, kde žili, už naďalej žiť a prežiť nemohli a s nádejou chcú začať žiť nový život. Ten však nenašli, lebo Poľsko migrantov nevíta ani trochu. 

Vláda uzavrela pohraničný priestor a nemohli doň humanitárne organizácie ani lekári. Dehumanizácia, vyvolávanie strachu, naratív o tom, ako teroristi prišli zničiť „naše hodnoty“, veď to poznáte. Hraničiari imigrantov odchytávajú a v náklaďákoch ako dobytok (čo nám to len pripomína) prevážajú na hranicu, kde ich ženú cez otvory v žiletkovom pletive do Bieloruska. Tu, za hranicami, ich zasa Bielorusi ženú späť. A tak dokola. Šialené scény sú podľa režisérky založené na konkrétnych zážitkoch konkrétnych ľudí. Vrátane núkania utečencov vodou so schválne rozbitej termosky, aby v nej boli sklené črepy, a sadistického vylievania vody pred na smrť smädnými ľuďmi. (Rozhovor s režisérkou o tomto filme nájdete na webovej stránke .týždňa.)

takto to skrátka je 

Celý film je čiernobiely, aby kryštalicky vynikla jeho sila. Tento svet nemá farby, nemá krásu, nemá nič, len túžbu ísť ďalej a nenechať zomrieť svoje deti, a to sa viacerým zo skupiny nepodarí. Ľudia sú v tomto cudzom svete závislí na mobiloch (ktoré im politici tak radi otĺkajú o hlavu a hraničiari ničia kliešťami). Na hraniciach Poľska s Bieloruskom zomierajú ľudia a aj po smrti si ich telá prehadzujú cez plot, pretože Poľsko je predsa demokratická krajina a nemôžu tu byť žiadni mŕtvi migranti.