pred niekoľkými rokmi vošiel do éteru hudobnej publicistiky názor, že Steven Wilson je najúspešnejší britský hudobník, o ktorom ste ale zaručene nepočuli. Teda, pokiaľ sa nepohybujete vo vodách progresívnej hudby súčasnosti. Naschvál nespomínam progresívny rock - žáner, z ktorého Steven Wilson pred tridsiatimi rokmi vzišiel. Celkom paradoxne, verný jeho myšlienke, ho svojou tvorbou ďaleko prekročil a stal sa prakticky žánrovo nezaraditeľným.
preniesť žáner do nového storočia
Životný príbeh Stevena Wilsona je veľmi zaujímavý. Rokom svojho narodenia ako teenager oboma nohami (aj ušami) vhupol do prelomu 70. a 80-tych rokov, ktoré v hudobnom svete znamenali z dnešného pohľadu priam čosi nepredstaviteľné.
Ako sám hovorí, album The Dark Side of the Moon od Pink Floyd koluje v jeho DNA, pretože pri jeho počúvaní strávil stovky hodín a tvoril základ ich domácej fonotéky. A nie je to zďaleka len tento prípad. Jeho uši boli nalepené na hudobnom gejzíri tých čias a toto široké zázemie mu poskytlo pevný základ pre budúcu tvorbu. Azda najzásadnejším však je, že tieto stretnutia s hudbou doslova predurčili jeho život. Otec mu k magnetofónu podomácky zmajstroval aj možnosť viacstopového nahrávania a mixovania, čím možnosti jeho sebarealizácie ešte viac narástli. Koncom 80-tych rokov už aktívne pôsobil v kapelách, ktoré viedol so svojimi priateľmi aj sám.
V tom čase sa zrodil aj projekt Porcupine Tree. Kapela, ktorá je známa najmä fanúšikom progresívneho rocku posledných dvoch dekád. V priebehu času výrazným spôsobom ovplyvnila vývoj tohto, koncom 80-tych rokov žánru „dinosaurov“. Prirodzenému vývoju vtedy kraľoval grunge a po prepracovaných kompozíciách prog rocku prahol len málokto. Svojich fanúšikov si však Steven Wilson našiel aj tak. Čoraz hlasnejšie začal vlastnú hudobnú existenciu obhajovať prvými nahrávkami práve pod touto hlavičkou. Najprv len ako výhradný autor a tiež člen. Starším ročníkom brnkol na strunu ich mladosti, kedy sa už nemuseli vracať iba k overeným značkám skupín už spomínaných Pink Floyd a tiež Genesis, Yes alebo King Crimson. Zrazu dostali niečo, čo síce na tieto kapely silno odkazovalo, no znelo novo a sviežo. Steven Wilson bezpochyby vytvoril svojbytnú cestu a jednoznačne uspel. Mladších poslucháčov oslovil až rokmi, ktoré sa blížili k začiatku nového milénia. Veľké ambientno-inštrumentálne plochy albumu The Sky Moves Sideways (1995) vystriedala údernejšia výpoveď pod názvom Signify (1997) či Lightbulb Sun (2000).
Čas na výraznejšiu zmenu prichádzal postupne a spolu s ním sa vyvíjal aj zvuk kapely. Jej pevnou súčasťou sa navyše stali fantastickí hudobníci, prvotriedni inštrumentalisti ako hráč na klávesy Richard Barbieri (zo skupiny Japan) a mimoriadne silná rytmická sekcia - basgitarista Colin Edwin a bubeník Gavin Harrison. Treba povedať, že okrem silného autorského potenciálu Stevena Wilsona nezaostával pri svojich kolegoch ani hráčsky. Ako húževnatý samouk na celú plejádu nástrojov možno skonštatovať jediné – je to fantasticky šikovný muž. Koncom roka 2010 sa rozhodol vystupovať pod vlastným menom a síce projekt Porcupine Tree formálne neskončil, skupina sa odmlčala. Po dlhej pauze sa pripomenula minulý rok fantastickým albumom Closure/Continuation.
sólo pre Stevena Wilsona
Mnohí fanúšikovia ukončenie pôsobenia Porcupine Tree horko oplakali. Určite však nie je namieste povedať, že formácia vyčerpala svoj potenciál, no pôsobenie pod vlastným menom kľúčového autora predsa otvorilo nové cesty. Skupina dospela k tvrdému metalovému soundu, ktorý nebol samoúčelný a album Fear of a Blank Planet (2006) dodnes patrí k tomu najlepšiemu, čo na poli progresívnej hudby v tomto storočí vzniklo.
Už bez nabrúsených gitár k sebe opäť pritiahol pozornosť najmä tretím sólovým albumom The Raven That Refused to Sing (2013), ktorý sa istým spôsobom stal pokračovaním veľkých diel progresívneho rocku 70-tych rokov. Je to takpovediac viacgeneračná záležitosť a aj výlet do sveta hudby. Starší si utrú slzu nostalgie a mladší aspoň nachvíľu zažijú zlaté roky prog rocku. The Watchmaker, Drive Home alebo Luminol sú rovnocennými hráčmi po boku najväčších opusov tohto žánru podporené tými najlepšími inštrumentálnymi výkonmi. Okrem autorského výtlaku a hudobného génia má však Steven Wilson aj ďalšiu prednosť – miasť svojich fanúšikov a vôbec si nerobiť starosti o ich priazni či nepriazni.
Po skvelom koncepčnom albume Hand. Cannot. Erase. (2015), kde rozpracoval jeden silný a nešťastný životný príbeh, dospel do štádia, kedy chcel nahrať a vytvoriť popový album. Mnohým puritánom z progrockových radov stávali vlasy dupkom a opäť raz zatracovali svojho nenávideného obľúbenca. To the Bone (2017) v mnohom považujem za jeden z najlepších počinov Stevena Wilsona. Skĺbil na ňom svoje najväčšie umenie pesničkára a skladateľa s veľkým popovým talentom, spevným a doslova hitovým charakterom. To však nikto netušil, že The Future Bites (2021) príde s naprogramovanými rytmami a elektronickým zvukom. Mnohí nad ním definitívne zlomili palicu, no Steven Wilson si splnil veľký sen a aj jeden zo svojich autorských olympov. Okrem vydania albumu sa však projekt svojej celkovej realizácie nedočkal. Prekazila ho pandémia a aj napriek opakovanému prekladaniu špeciálnych koncertov sa žiaden nezrealizoval.
po siedmy raz a opäť inak
Nový album The Harmony Codex vyšiel koncom septembra a Steven Wilson ním opäť prekvapil. Nedá sa povedať, že by sa vrátil k svojim koreňom, to by bolo značne nepresné konštatovanie, no pomyselným refrénom albumu je veľký tvorivý balans a rovnováha. Sám autor už vopred avizoval podobné smerovanie nového materiálu a zdá sa, že jeho vnútorný hlas ho naviedol – zas a opäť – správnym smerom.
Zo svojho širokého diapazónu vplyvov, vnemov a zručností predstavuje The Harmony Codex nový štandard tvorby Stevena Wilsona hneď po niekoľkých stránkach. Azda najväčším umením v hudbe je zložiť pieseň – povedzme, že vo svojej podstate jednoduchú, s jasným tvarom, zaujímavým vývojom a obsahom po textovej aj hudobnej stránke. Práve tohto umenia je Steven Wilson majstrom, čo vo svojej dlhoročnej dekáde už mnohokrát dokázal. Príkladmi sú Lazarus, Trains, Nowhere Now alebo From 44 to 48 či Blackfield rovnomenného - jedného z mnohých bočných projektov Stevena Wilsona. V jeho skladbách figuruje spevná štruktúra a istý druh smutno-krásnej melanchólie, ktorá sa tiahne jeho celou tvorbou. Dôkazom toho sú silné piesne aj na novinke – predovšetkým What Life Brings, jeden ďalší zo silných duetov s izraelskou speváčkou Ninet Tayeb Rock Bottom a tiež experimentálna Economies of Scale s netradične umiestneným refrénom na svojom konci.
Steven Wilson na tento album zakomponoval aj pomerne veľké a bohaté plochy ambientnej hudby a hovoreného slova namiesto spevu. To dodáva celej nahrávke patričné miesta na nádych. Dramaturgia mu v tomto prípade vyšla na jednotku – a niet divu, pretože tak skúsený poslucháč vie, kedy má dobrý album na svojej intenzite ubrať a kedy naopak pridať. Práve tieto pasáže sa objavujú v presne vymeraných častiach albumu – hneď v úvode v podobe skladby Inclination, čiastočne aj v dravej inštrumentálnej smršti Impossible Tightrope a Beautiful Scarecrow. Titulná pieseň The Harmony Codex je postavená na jednoduchom motíve syntetizátorového arpegia s klavírnym podkladom, ktorý sa stal hádam jedným z najkrajších kusov hudby Stevena Wilsona. Dôvod je jednoduchý - lebo v jednoduchosti je krása. Posledným nádychom aj výdychom je intenzívna a vo svojom pokoji aj značne silná skladba Staircase, ktorá album posúva do pomyselného nekonečna posadeného na famóznom syntetizátorovom sóle.
hviezdna slovenská účasť
Zasvätení fanatici určite poznajú meno prešovského gitaristu a hudobníka Davida Kollara. Svojou húževnatosťou, obdivuhodnou disciplínou aj vytrvalosťou sa vyšplhal do medzinárodných umeleckých vôd a jeho investovaná energia sa mu vracia v podobe šťastných spoluprác so svetovými menami. Okrem Erika Truffaza alebo prvotriednych bubeníkov a inštrumentalistov Pata Mastelotta a Marca Minemanna dopĺňa zoznam jeho hviezdnych spoluprác aj meno Stevena Wilsona. Ako sa hovorí, svet je malý a nášho rodáka si všimol samotný Wilson už dávnejšie, kedy ho prizval k spolupráci na albume To the Bone (2017). Podpísal sa naň predovšetkým famóznym gitarovým sólom v skladbe Detonation. Počas niekoľkých koncertov sa predstavil aj ako predskokan, vrátane Wilsonovej slovenskej koncertnej premiéry vo februári 2019. Na hudobnej novinke prispel na viacero spôsobov naprieč albumom.
Jednou z týchto skladieb je Actual Brutal Facts. „Toto sólo znie v podaní fantastického slovenského gitaristu Davida Kollara, ktorého by som mohol označiť ako ,laptopového gitaristu‘, pretože popri skvelej technike disponuje schopnosťami digitálnej manipulácie gitarového zvuku. Davidova hra je skutočne nepredvídateľná, snáď by som ju nazval až nezvládnuteľnou. Práve preto ho prizývam na miesta, s ktorými si akoby nedokážem poradiť, ktoré sú skutočne iné – atonálne, až doslovne nepekné. David je naozaj geniálnym umelcom a práve v takýchto chvíľach je mojou prvou voľbou.“, povedal Steven Wilson v jednom zo svojich nedávnych rozhovorov.
Steven Wilson tak opäť ponúka jedinečný hudobný zážitok podporený kvalitným muzikantským kumštom. Je to workoholik v tom najlepšom zmysle slova a popri svojej bohatej tvorbe sa venuje aj remastrovaniu a úprave zvuku tých najväčších hudobných diel nedávnej histórie. Prináša tak potešenie pre hudobných fanúšikov na všetkých frontoch ich bohatého života.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.