gejza Szalay nepatril v tom čase k významným slovenským výtvarníkom a nepatrí k nim ani dnes. Pôsobil dvadsaťsedem rokov ako pedagóg – profesor kreslenia, deskriptívnej geometrie a matematiky na gymnáziách v Kežmarku, Žiline, Nových Zámkoch a v Bratislave. Spomína naňho aj Janko Frátrik v knihe Krajšie mesto Žilina než uhorská krajina: „Kolísavý tieň Tona Menkinu zapadol po polnoci kdesi na Stave práve tam, kde Gejza Szalay skicoval prvé oleje a akvarely, zďaleka klopká s paličkou Andrej Hvizdák-Podlučinský, dlhoročný správca mestskej knižnice, básnik, aby informoval o knižných novinkách.“ A o Szalayovom obraze Ľudovíta Štúra rečniaceho na Uhorskom sneme dodáva: „Szalay na obraze majstrovsky zachytil búrlivú atmosféru v rokovacej sále vtedajšieho parlamentu, ktorú znásobuje aj Štúrov oponent vyskakujúci zo stoličky, maďarský revolucionár, právnik a politik Lajos Kossuth.“

Keby sa o ňom vyjadrovali výtvarní historici, možno by o ňom povedali to, čo občas napíšu o klasikovi slovenského výtvarného umenia 19. storočia Jozefovi Božetechovi Klemensovi – že nevedel maľovať ruky.

Štúrove ruky však nehrajú pri tom obraze kľúčovú rolu. Plní ju základné rétorické gesto rečí v rímskom Senáte, obľúbené od renesancie cez 18. a 19. storočie až podnes. Gejza Szalay ho len navrúbľoval na socialistický realizmus a jeho portrétny kánon.