kam do galérie:
mesiac fotografie
Začal sa Mesiac fotografie, celý jeho program si môžete prejsť tu.
plan.art pre tento víkend vyberá niekoľko výstav
michal Pacina, Rudo Prekop, Tono Stano: Hra na štvrtého
Princíp tejto výstavy je vo fotografii celkom nový. Štvrtý je divák. Má dotvárať, čo mu autori ponúkajú. Táto výstava sa totiž môže čítať ako partitura, ako notová osnova.
Horizontálne sú to tri melódie troch autorov, vertikálne rôzne akordy hovoriace o figúre, alebo o časti figúry. Zo zvláštne poňatých tretín tela treba zostaviť postavu. Každú jednotlivú časť zabezpečuje jeden autor, Michal Pacina časti hlavy, Rudo Prekop trupu, Tono Stano nôh, a teda každý fotograf sa v tejto výstave venuje len jednému, vopred určenému dielu kompozície.
„Najzaujímavejšou otázkou, doslova sa vnucujúcou názvom súboru i výstavy v rámci tejto hry však zostáva: Kto je ten štvrtý? Tono Stano sa na ňu pokúša odpovedať v rozhovore s Martinom Hruškom: „My traja sa hráme na toho štvrtého, ktorého sme si uplácali. Ale štvrtým môže byť mienený i divák, ktorý túto figúru buď akceptuje, alebo nie.“ Táto jeho odpoveď akoby vychádzala z oficiálneho kurátorského textu Anny Fárovej, ktorá si v ňom kladie rovnakú otázku: „Ale kto je ten štvrtý? Divák, ktorý vo svojej predstavivosti zostavuje celú osobu z jej fragmentov, alebo sám objekt vzniknutý z tohto zostavovania, alebo nový rozmer tohto vizuálneho experimentu?“ V podobnom duchu bol tento názov interpretovaný i u ďalších teoretikov.
Zvyčajne sa teda názov súboru vykladá tak, že ten „štvrtý“ je stotožnený s divákom, ktorý si vybrané časti vo svojej predstavivosti spojí. Nie je však táto divácka úloha príliš pasívna na to, aby bola tvorbou? Nečelí tu divák iba tradičnej výzve interpretovať predkladané? V tomto zmysle by sa musela odohrať „hra na štvrtého“ pri každom vystavenom diele, a to bez ohľadu na to, či je zložené z viacerých častí, ktoré treba „poskladať“, alebo tvorené jediným obrazom, ktorý je potrebné nejako uchopiť s pomocou divákovej individuálnej vizuálnej skúsenosti. Nie je skutočným „štvrtým“ práve kurátorka výstavy Anna Fárová? Nasvedčovala by tomu určite i ďalšia časť jej textu k výstave, v ktorom sa vyznáva: „Bola som do tej hry – na štvrtého – zapojená, čo sa mi páči. Tí traja učinili svoj objav spontánne, ale prišli za mnou, aby som im pomohla túto prácu dokončiť (…) zúčastnila som sa vytvárania zvláštnych osôb, skúšala som pripájať hlavy a nohy k najrôznejším trupom, ale uspokojenie prinášal len jediný variant, pričom ten hovoril viac, než by vyjadrilo samotné telo.“
V Hre na štvrtého teda zaznieva nielen (pomyselný) dadaistický či surrealistický princíp náhody a spojenia nespojiteľného, ale zároveň je prízvukovaná rola kurátora ako režiséra a dodávateľa významu. Bez toho, že by to Fárová v texte priamo pomenovala (možno z vlastnej skromnosti), štvrtou v tejto hre bola skutočne ona. Princíp „štvrtého“ by sme tým pádom mohli preniesť aj do všeobecnejšej roviny. Každá kurátorovaná výstava je v skutočnosti hrou na „ďalšieho“. Anna Fárová to koniec-koncov potvrdila aj vo svojich ďalších pripravených výstavách s výrazným kurátorským rukopisom.“ (z textu Lucie L. Fišerovej)
kde: Stredoeurópsky dom fotografie, Prepoštská 4
peter Župník – K obrazu môjmu
„Prvý text o Petrovi Župníkovi som napísal pred dvanástimi rokmi. Zhodou okolností rovnako súvisí s metaforou, presnejšie s iróniou paradoxu prikoreneného metaforou. Text vychádzal a vlastne sa aj furt točil okolo – názvom ozvláštneného – Župníkovho fotografického obrazu Oklamaná ryba s vročením 1982/1988. Pripomeniem, akými očami som – napokon nie tak dávno – pozeral na Oklamanú rybu.
(...) „Tá fotografia vie rozprávať príbeh o chytenej rybe, čiže o rybárskom úlovku. Ide o príbeh úlovku požehnanej veľkosti ryby druhu pstruhovitého, ktorá uviazla v rozbitom okne. (...) Oklamaná ryba je kapitálny úlovok a je to aj úctyhodný zážitok z čias agónie husákovskej normalizácie reálneho socializmu. (...) Lenže Župníkov artefakt predpokladá najmä znepokojujúce zamyslenie sa a rafinovanú interpretáciu sémantickej roviny absurdného obrazu. Obrazu kafkovskej situácie, v ktorej neplatia dobre strážené zóny sémantickej hluchoty ani slepoty.“ (z textu Juraja Mojžiša)
kde: Galéria 19, Lazaretská 19
gilbert Garcin
Snímky Gilberta Garcina sú akýmisi snovými scénami a šikovnými výtvormi, ktoré nútia diváka ponoriť sa hlboko do sveta myšlienok. Sú zároveň filozofickým pátraním v minulosti, surreálnym predstavením aj snahou pochopiť príbehy modernej doby. Každý precízne naaranžovaný obraz rozpráva príbeh o tých najdôležitejších aspektoch ľudského života – o zlomených srdciach a okamihoch, v ktorých sa sami na sebe môžeme smiať. Úžasné na Garcinových fotografiách je, že vždy obsahujú aj štipku humoru, takže sú napriek svojej dramatickosti zábavné. A to je dôkaz o prenikavosti ich tvorcu. Na Garcinových snímkach nefigurujú žiadne digitálne prvky alebo nedôležité predmety odvracajúce pozornosť od podstaty. Jeho fotografie sú zručnou hrou so svetlom, hĺbkou a veľkosťou a autor ich režíruje priamo u seba doma. Fotograf sám, často vyobrazený v tmavom kabáte, sa na snímkach stáva obyčajnou postavou. Tvrdí, že sa snaží podobať na slávne osobnosti ako Tarzan, Charlie Chaplin či Jacques Tati. Pán G, ako ho poznajú jeho fanúšikovia, je reprezentovaný malou vystrihnutou fotografiou umelca. Pôsobí plocho a často sa stráca v scenérii, podľa toho, čo si príbeh zrovna vyžaduje. V týchto jednoduchých scénach prechádza Pán G okamihmi úspechu, sebalásky, obsesie aj zvedavosti. Garcin využíva jednoduché metódy, ale myšlienky, ktoré vo svojich dielach zobrazuje, sú priam až mýtické. Tak ako mýty, aj jeho diela sú zamerané na nekonečný problém, ktorému ako ľudské bytosti neustále čelíme: snahu riešiť ťažkosti v našich vzťahoch so sebou samými a s druhými v komplikovanom svete. Život vyžaduje rozhodnutia. Máme svoje reakcie a dojmy, ale tie nám neposkytujú jasné odpovede. Namiesto toho prinášajú prchavé, no často hlboké umelecké okamihy.
kde: Stredoeurópsky dom fotografie, Prepoštská 4
inge Morath - Pocta k 100. narodeninám
Výstava prác fotoumelkyne Inge Morath zahŕňa úseky jej celoživotného diela. Počnúc prvými fotoprojektmi v raných 50. rokoch v Španielsku až po diela, ktoré produkovala v Spojených štátoch, kde žila od svadby s Arthurom Millerom, a skupinu umeleckých portrétov, ktorým sa venovala celý život. Inge Morath patrí k umelkyniam, ktoré pri rozsiahlych cestách zdokumentovali veľké kultúrne priestory a ktoré vďaka svojmu intenzívnemu zaoberaniu sa ľuďmi vytvorili nadčasovo platné portréty. Pritom smeruje láskyplnú pozornosť rovnakou mierou na neznáme knihovníčky agentúry Magnum v New Yorku, ako aj na filmové hviezdy, akou bola napríklad Marilyn Monroe. Fotografuje veľkých umelcov 20. storočia Pabla Nerudu, manžela Arthura Millera alebo Pabla Picassa v rovnako intímnych obrazoch ako neznámych mladých na ulici v Benátkach a tanečnice v malom bare v Španielsku.
kde: Rakúske kultúrne fórum, Hodžovo námestie 1/A
2 x Robert Mapplethorpe
„Hodně se toho o Robertovi řeklo a ještě víc bude dodáno... Bude odsuzován i zbožňován. Jeho výstřelky se budou proklínat nebo romantizovat... Nakonec bude pravda nalezena v jeho díle, hmotném těle umělce. To se neztratí. Člověk ho nemůže soudit. Protože umění opěvuje Boha a nakonec mu definitivně náleží,“ píše v úvode svojej knihy Just Kids Patti Smith, ktorá bola jeho priateľkou i múzou. Bol to Mapplethorpe, ktor vytvoril ikonický obal jej prvého albumu Horses. Jednu z fotografií Patti Smith môžete vidieť aj na výstave v Barcelone.
robert Mapplethorpe – Hunted Obsession
V 70. rokoch 20. storočia prišiel Robert Mapplethorpe do New Yorku, v období vzostupu fotografie ako výtvarného umenia a výbuchom punkových a gay kultúr. Koncom 70. rokov si Mapplethorpe osvojil štýl pripomínajúci Helmuta Newtona a Man Raya. Mapplethorpe pokračoval v skúmaní explicitných homoerotických tém, čo vyvolalo diskusie o verejnom financovaní vizuálneho umenia počas sporných osemdesiatych rokov. Napriek občasnému používaniu farieb Mapplethorpe uprednostňoval čiernobielu fotografiu a používal ju na skúmanie paradoxov a binárnych vzťahov. Vo svojich dielach spochybňuje konvenčné rodové rozdiely, rozmazáva identitu v autoportrétoch a rúca dualizmy prostredníctvom symbolických obrazov. Vývoj jeho tvorby v posledných dvoch desaťročiach jeho života odhaľuje silnú, konzistentnú víziu reality, keď sa snažil zjednotiť protiklady ako poriadok a neporiadok, život a smrť, muž a žena, pričom sa snažil nájsť dokonalú rovnováhu medzi formou a obsahom. Táto výstava predstavuje rozpätie umelcovej tvorby prostredníctvom starostlivo vybraných dialógov, ktoré sú súčasťou diel. Základné témy, ktoré zjednocujú akty, portréty, kvety a sochy. V každom tieni, každom uhle a každom zámernom zahrnutí alebo vylúčení toho, čo je v zábere, je kus Mapplethorpovej esencie.
kde: Galeria Senda, C/ de Trafalgar, 32, Barcelona
mapplethorpe – von Gloeden. Beauty and Desire
Krása a túžba. Výstava dôrazňuje prepojenie Mapplethorpových diel s klasicizmom, ako aj jeho sochársky prístup k médiu fotografie, zreteľne viditeľný v štúdiu mužského a ženského aktu, ako aj jeho zátiší. Vychádzajúc z tohto zamerania sa robí porovnanie medzi prácou Roberta Mapplethorpea a množstvom fotografií z konca 19. a začiatku 20. storočia z Alinari Archives. Medzi nimi majú mimoriadny význam niektoré snímky baróna Wilhelma von Gloedena (Wismar, 1856 – Taormina, 1931), jedného z priekopníkov inscenovanej fotografie a referenčného bodu pre niektoré z Mapplethorpových fotografií.
Asi 50 fotografií je rozdelených do tematických sekcií, čo umožňuje zamerať sa na Mapplethorpov vzťah k antike, jeho vášeň pre majstrov, ktorí mu predchádzali, jeho porozumenie, ak nie príbuznosť s Michelangelom Buonarrotim, od ktorého Mapplethorpe čerpal inšpiráciu, zachytávajúc estetiku, zmysel pre atletické pózy a najmä stláčanie obmedzenej svalovej hmoty pripravenej explodovať s obrovskou energiou.
kde: Museo Novecento, Piazza Santa Maria Novella 10, Florencia
kam do kina
jeden svet
24. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet prináša lásku vo všetkých jej podobách. Slovenská online aj offline spoločnosť je už nejaký čas plná konfliktov a napätia, čomu nepomáhajú ani blížiace sa parlamentné voľby. Festival chce preto tento rok hovoriť o komunite, bezpečnom prostredí, podpore, dôvere, pomoci aj hľadaní spoločnej reči. Jednoducho o láske. V rámci víkendového programu môžete vidieť aj oceňovaný film Svetloplachosť (r. I. Ostrochovský, P. Pekarčík), aj ďalší dokument z vojnovej Ukrajiny Čo ste urobili Rusom, o ktorom si môžete prečítať v rozhovore s Janou Bučka Kovalčíkovou a Michalom Fulierom na plan.art
A cez víkend sa premieta aj zaujímavá filmová esej o hraniciach slobody, rámcovaná príbehom unikátneho československého výtvarného experimentu v dobe normalizácie 15×15×5 (Minisalon 1984) režiséra Janeka Q Růžičku. V „orwellovskom“ roku 1984 rozoslal výtvarník Joska Skalník po československej výtvarnej scéne drevené krabičky s výzvou na slobodnú umeleckú hru.
z gauča:
NYAD (r. Jimmy Chin, Elizabeth Chai Vasarhelyi) (Netflix)
Pozoruhodný skutočný príbeh o húževnatosti, priateľstve a triumfe ľudského ducha, NYAD rozpráva strhujúcu kapitolu v živote atlétky svetovej triedy Diany Nyad. Tri desaťročia po tom, čo sa vzdala maratónskeho plávania výmenou za prominentnú kariéru športovej novinárky, vo veku 60 rokov je Diana (štyrikrát nominovaná na Oscara Annette Beningová) posadnutá dokončením impozantného plávania, ktoré jej vždy unikalo: 110 míľ. Trek z Kuby na Floridu, často označovaný ako „Mount Everest“ plávania. Diana, odhodlaná stať sa prvou osobou, ktorá dokončí plávanie bez žraločej klietky, sa vydáva na vzrušujúcu štvorročnú cestu so svojou najlepšou priateľkou a trénerkou Bonnie Stoll (dvojnásobná držiteľka ceny Akadémie Jodie Foster) a oddaným plachtárskym tímom.
špeciál Symfónia hrôzy I. a II. (DAFilms)
...nás baví najmä prvý špeciál Nemŕtvi a nesmrteľní:
Upír Nosferatu je klasický nemý horor F. W. Murnaua, ktorý založil filmovú tradíciu upírskeho žánru. Aj keď si rolu krvilačného grófa Orlocka zahrali neskôr aj ďalší skvelí herci ako Klaus Kinski a William Defoe, pôvodné herecké podanie legendami opradeného Maxa Schrecka je dodnes neprekonané.
Dva roky pred Nosferatom sa objavil na plátnach kín hrôzostrašný Kabinet doktora Caligariho – filmový predobraz nástupu nacistického teroru. Postavy snímky podliehajú zhubnému vplyvu charizmatického „vodcu“ a ich vlastné osobnosti sa rozpadajú na kusy a fragmenty rovnako ako expresívne poňatá scéna.
Na nemecký expresionizmus svojím spôsobom o viac ako pol storočia neskôr nadväzuje rakúsky filmár Peter Tscherkassky a dovádza ho do extrému, keď vo filme Outer Space – prerábke pozabudnutého amerického hororu z osemdesiatych rokov – rozbíja nielen scénu, ale aj filmový materiál. Zatiaľ čo hrdinka pôvodnej snímky The Entity bola vo svojom dome vystavená útokom neviditeľného monštra, Tscherkassky vo svojom brutálnom remixe premenil na útočiace monštrum samotný film.
O strašidelných domoch vie svoje aj hrdinka klasického diela prvej dámy moderného gotického románu Daphne de Maurier, ktorá prichádza na odľahlé aristokratické sídlo, nad ktorým sa vznáša temný tieň prvej ženy jej manžela. Romantický horor Rebecca získal v roku 1941 Oscara za najlepší film a odštartoval úspešnú americkú kariéru Alfreda Hitchcocka.
kam do divadla
Brnenská platforma Terén, scéna Centra experimentálneho divadla, bude hostovať v nezávislom kulturnom priestore P*AKT v Bratislave.V programe Terén uvedie vizuálnu performance umeleckého kolektívu PYL s názvom Reality Surfing a scénické dielo dielo na pomedzí performatívneho písania a inštalácie poľského autora Wojtka Ziemilského s názvom Sex.
Program ponúkne aj diskusiu Utopická kultúrna inštitúcia, ktorú pripravuje redakcia časopisu Cedit.
4.11.
17:00 Utopická kultúrna inštitúcia (diskusia)
Diskusia redakcie časopisu Cedit sa bude zaoberať možnosťami utopického myslenia v rámci kultúrnych inštitúcií a bude vychádzať z podnetov aktuálneho Cedit-uu 11: Utopia.
Aké budú kultúrne inštitúcie za 30 rokov? Čo od nich chceme dnes a čo od nich máme chcieť do budúcnosti? Môžu sa stať priestory (dočasných) utópií? A ako sa dá utopické myslenie vztiahnuť ku kultúrnej praxi? Predstavuje utópia nádejný horizont, escakapizmus alebo je to skôr záťaž, ktorej sa potrebujeme zbaviť tvárou v tvár narastajúcou polykríziou? Diskutovať budú redaktorka CEDITu Josefína Formanová, redaktor Cedit-u Jakub Liška a dramaturgička festivalu Kiosk Michaela H. Pašteková.
19:00 Reality Surfing
Vizuálna performancia, ktorá divákom ponúka alternatívny model spolužitia ľudí a neživých entít. Projekt umeleckého kolektívu PYL vznikol v koprodukcii s platformou Terén a MOTUS/Alfred vo dvore. Bol uvedený v Nemecku, Poľsku, Rumunsku a Mexiku.
20:30 Sex
Inscenácia poľského režiséra Wojtka Ziemilského pre šesť performerov, ktorí spoločne tkajú rozvetvenú literárnu krajinu. Vystupujú Bernardeta Babáková, Markéta Lisá, Zuzana Fuksová, S.d.Ch., Ivan Palacký a Vojtech Staněk. Projekt na pomedzí online a fyzického priestoru vznikol v spolupráci s Domom umenia mesta Brna.
kde: P*AKT kultúrne centrum, Pionierska 17
čo čítať:
lena Jakubčáková: Baba z lesa
Fotografka Lena Jakubčáková venovala dlhé roky trpezlivému dokumentovaniu života Kataríny Kiovskej, ktorú v blízkom okolí poznali aj pod prezývkou Baba z lesa. Žena, ktorá bola spolu so svojou mamou v šesťdesiatych rokoch poslednou prekážkou dokončenia veľkolepého socialistického projektu ružínskej vodnej nádrže, žila dlhé roky na samote neďaleko priehrady. Publikácia Baba z lesa v sebe kombinuje intímny časozberný dokument s dôsledným archívnym výskumom. Vo výsledku sa pred nami vynára obraz krehkého života jednej mimoriadne silnej ženy. V detailne prepracovanom dizajne vydáva Absynt.
mila Haugová: Stigma: Písať
Prvá kniha z novej edície bibliofílií Slovenského literárneho centra o písaní píšucich autorov a autoriek. Zachytáva proces tvorby ako aktu sebahľadania a utvárania architektúry vnútorného sveta. Tvorba sa tak stáva duchovným vkladom do originality slovenskej literatúry a kultúry. Čítanie bibliofílie je poetickým, esejistickým aj estetickým zážitkom.
Nie je ľahké verbalizovať proces tvorby, ale Mila Haugová to dokáže ešte aj poeticky.
Autorka píše: „Pýtam sa denne, keď čítam, vidím, pozorujem, vnímam všetko to v literatúre: Sme my posledná generácia, ktorá ešte stále nesie v sebe duchovné, duševné a telesné v nerozlučnej podobe? Rozmýšľam tak v nebezpečnej hodine vlkov medzi štvrtou a piatou ráno, keď sa zobúdzam zo smrteľných opakovaných snov o tom, že niekto iný píše moje básne, že neuchránim svojich blízkych pred každodennými nástrahami. Potom vstanem a napíšem: kto iný ako Ty by písal tak ako Ty (upokojenie : zastavenie tachykardie), kto iný by sa staral, ak nie Ty, a začnem znova... padám... klesám... vstávam... padám... strácam sa... vstávam... padám... píšem.“
Vypočujte si aj náš podcast s Milou Haugovou, v ktorom hovorí o poézii, tele aj (ne)priepustnosti pokožky, o dotýkaní, odchádzaní a o tom, čo potom v nás alebo po nás v tom druhom zostáva.
čo počúvať:
arooj Aftab, Vijay Iyer a Shahzad Ismaily – Love in Exile
Love in Exile je album pakistánsko-americkej speváčky a skladateľky Arooj Aftab, indicko-amerického klaviristu Vijaya Iyera a multiinštrumentalistu Shahzada Ismailyho. Aftab, Iyer a Ismaily spolu prvýkrát vystúpili naživo v New Yorku v roku 2018 a teraz sa trio sa zišlo v štúdiu v New Yorku, aby spolu nahrali svoj prvý album. Aj keď majú všetci jazzový background, album sa nedá vtesnať ani do škatuľky jazz či world music. Skladby sú spievané v urdčine a hudobníci tu vytvárajú zvláštnu subtílnu zvukovú krajinu.
killers of the Flower Moon OST
Režisér Martin Scorsese a hudobník Robbie Robertson boli tvorivým tandemom takmer päť dekád. Film Vrahovia mesiaca kvetov sa napokon stal ich posledným spoločným dielom. Robertson sa už premiéry tohto epického filmu nedožil a film je venovaný jeho pamiatke. A je to možno jeho najosobnejšia filmová hudba. Robertsonova matka bola vychovaná v rezervácii Six Nations of the Grand River v Ontáriu . Hoci, ako sa vyjadril, nechcel pre soundtrack komponovať „žiadnu stereotypnú indiánsku hudbu“, dedičstvo a skúsenosti mu pomohli začleniť kmeňové prvky do bluesrockového zvuku albumu. „V hlave som zbieral útržky hudby, ktorú som počul ako dieťa v Indickej rezervácii Six Nations. Všetci moji príbuzní sedia so svojimi nástrojmi a jeden chlapík udal rytmus, a potom na to niekto začal spievať melódiu a bolo to len strašidelné. Ten pocit z hudby, bzučanie a hukot – ten groov a ten pocit – sa mi dostal pod kožu a zostali tam navždy.“
V rámci prípravy na nahrávanie sa Robertson stretol aj s hudobníkmi z Osage, aby zabezpečil autentickosť svojej hudby. Soundtrack dopĺňajú aj skladby populárnej hudby 20. rokov minulého storočia.
...a od pondelka sa tešíme na FESTIVAL SLOBODY
V rámci jeho programu sa bude premietať napr. aj séria dokumentov Charta 77 – príbehy signatárov zo Slovenska, o ktorej si môžete viac vypočuť v rozhovore s autorkou Soňou Gyarfášovou na plan.art
plan.art vám praje príjemné víkendové dni!
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.