tento rok sa s kvalitnými slovenskými filmovými koprodukciami priam roztrhlo vrece. Humorný Invalid, politická Moc či napínavý Úsvit nás po rokoch postavili na pomyselného koňa v dobrom diváckom pocite po opätovnom zapnutí svetiel v kinosálach.
V novembri prichádza ďalšie prekvapenie – rozprávka, a nie hocijaká. Čarovná stop-motion animácia, viacvrstvový presah, či teplá atmosféra sálajúca z filmu Tonko, Slávka a kúzelné svetlo pohladí vaše vnútorné dieťa a najmenších divákov nechá sedieť s ústami otvorenými dokorán. O svojej prvotine sa v rozhovore pre .týždeň porozprával český režisér a ilustrátor, Filip Pošivač.
aký bol tvoj prvý kontakt s bábkovým filmom? Ide o detské spomienky, alebo čosi, čo ťa zaujalo až počas štúdia v ateliéri animácie a filmu na pražskej UMPRUM?
Môj úplne prvý kontakt s bábkami sa odohral v ešte detstve – pamätám si, že to mohlo byť na prvom stupni základnej školy, keď v televízii vysielali niekedy okolo Vianoc film Jiřího Trnku, Sen noci svätojánskej (1959). Vtedy som samozrejme ešte vôbec nevedel, čo to je, aký je zmysel toho diela, ale pamätám si, že ma zaujala tá vizualita. Potom dlho, dlho sa nič také nedialo, až kým som nenastúpil na UMPRUM do prvého ročníka.
Tam viedol ateliér Jiří Bárta a potom Jan Balej, naši významní tvorcovia bábkových animovaných filmov, a vtedy som sa prvýkrát stretol s touto tvorbou. Úplne ma uchvátila, a v tom momente som sa rozhodol, že by som chcel niečo robiť v súvislosti s bábkovým filmom. Ale vtedy to bolo skutočne tak, že som chcel tam byť len na brigáde a motať nejakú predlžovačku či variť niekomu kávu, a ani som neuvažoval, že by som to niekedy mohol tiež robiť tvorivým spôsobom, pretože svet natáčania a výroby bábkových filmov je skutočne veľmi špecifický, veľmi kúzelný.
máš osobný vzťah k českému dedičstvu bábkového divadla? Snažil si sa niečo z neho zakomponovať aj pri točení tvojho debutu?
Myslím, že tu v Česku ako študenti animácie a aj diváci všeobecne máme veľmi hlboko zakorenenú tradíciu bábkového filmu a vôbec bábkového divadla. Keď sme pripravovali postavu Tonka, zámerne som chcel trochu narážať na osobnosti ako Jiří Trnka alebo niektoré scény z iných obľúbených filmov. Napríklad aj postava baletky Silvie: najskôr som sa intenzívne venoval štúdiu Trnkovho Sna noci svätojánskej a postavy Titánie, ktorá mala veľmi subtílny, jemný charakter. Robil som to úmyselne a chcel som naznačiť spojitosť a uznať tak túto tradíciu. Vôbec ju nepopieram, naopak, mám pocit, že tento film by mohol ukázať viac divákom, ktorí už nepoznajú staršie bábkové filmy alebo staršie československé filmy.
v podstate im otvoriť bránu do tohto sveta.
Presne, otvoriť bránu do tohto typu fantázie. Je zaujímavé, že pre divákov v našom veku alebo staršej generácie je to automatické, a povedia si niečo ako „bábky, no dobre, a čo“. Ale zistil som, že pre deti na rôznych projekciách tohto filmu je bábkový film niečím novým. Sú zvyknuté na úplne iný typ animovaných filmov, ako sú digitálne filmy od Pixar, Disney a podobne. Najmä, keď sa dozvedeli, že tento film bol vytvorený z reálnych materiálov a že si môžu tieto veci vyskúšať aj sami doma a natáčať ich. Dnes si môžeme normálne animovať na telefóne, takže si myslím, že to niektorých skutočne inšpirovalo.
ako si sa vysporiadal s tlakom a rozsahom prvého celovečerného projektu? Išlo to ľahšie, než si predpokladal, alebo si okúsil zopár nečakaných výziev?
Predtým som sa venoval bábkovému stop-motion v štúdiu, konkrétne v ateliéri Jana Baleja, kde sme natáčali niekoľko vlastných projektov, ako napríklad Až po uši v machu (2015) alebo Naživo z machu (2016), išlo o krátke filmy a seriály. V jednom okamihu som si uvedomil, že už mám za sebou skoro dve hodiny materiálu, čo je takmer dĺžka celovečerného filmu, takže som si mohol dovoliť rozhodnúť sa, že sa nemusím až tak veľmi báť, pretože to, čo robím, som už tak trochu zažil, hoci som to vtedy nevedel. A čo sa týka výziev pri tomto natáčaní, musel som naozaj dôsledne dodržiavať plán a byť veľmi presný. No na druhej strane som mal celý tím kolegov, ktorí sa o to starali, a na ktorých som sa mohol spoľahnúť. Takže to nebola taká výzva, ako skôr silná skúsenosť so skvelým tímom, v tomto prípade.
natáčali ste počas koronového obdobia. Zahralo to v celom procese vážnejšiu rolu, alebo vďaka spomínanej zohranosti tímu nešlo o žiaden problém?
Myslím si, že to hralo naozaj veľkú úlohu, pretože v tej dobe v Česku bolo všetko zavreté a ľudia túžili po sociálnom kontakte vo viacerých smeroch. My sme však stále mali možnosť pracovať za dodržiavania všetkých hygienických opatrení. Určite to platilo aj pre mňa - bolo to také únikové miesto z desivej reality, do niečoho upokojujúceho, niečoho, kde človek zabudne na to, čo sa deje okolo. A myslím si, že to platilo aj pre mojich kolegov - bolo to veľmi kruté obdobie, niekto prišiel o svojich blízkych, a, porozprávali sme sa o tom, že práca na tomto filme bola pre nich akýmsi útekom do úplne iného sveta, do inej fantázie. Takže áno, to zohralo svoju rolu.
nápad na Tonka vznikol ešte za tvojich študentských čias – počas rokov sa však vyformoval v komplexnú postavu, a má dokonca aj jedinečnú vlastnosť: ide o prvú bábku na svete, ktorá svieti. Nepochybne to môžeme označiť za inovatívny prístup k samotnej bábkarine – nebol však spočiatku trocha problematickejší v porovnaní s využitím špeciálnych efektov (VFX) v postprodukcii?
Samozrejme, na začiatku sme konceptuálne uvažovali, že postava bude vytvorená alebo osvietená pomocou VFX, ale podľa môjho názoru by to stratilo ten prvok ručnej práce, a to som nechcel. Chcel som všetko pripraviť ručne z fyzických materiálov, takže nám to trvalo asi rok, kým sme vymysleli, ako bábku osvetliť a aké materiály na to presne použiť, ktoré z nich esteticky reagujú na svetlo. Ale vo finále, zjednodušene povedané, má tá bábka v sebe proste žiarovku. Skúšali sme rôzne druhy osvetlenia, rôzne typy softvéru, na ktorý sa pripája, a Tonko aj jeho svetlo boli pripojené k záznamovému programu, takže intenzitu svetla sa dalo animovať. Práca s touto svietiacou bábkou bola trochu náročnejšia, pretože sme točili na viacerých expozíciách a často tam boli prepálenia, ale podarilo sa to celkom dobre, podľa mňa nad očakávania. Potom sme ju v postprodukcii ešte trochu dodatočne osvetľovali, vytvorili sme okolo nej žiaru, ktorú sme pri korekcii farieb pomocou masky ešte doladili.
má pre teba, ako otca, význam osobná skúsenosť pri tvorbe filmov pre deti? Snažil si sa pri vytváraní viacvrstvovej rozprávky, akou je práve Tonko, prepojiť vnímanie dospelého človeka s detským svetom?
Určite, pretože vytvoriť film, režírovať príbeh, je veľkou výzvou. Mám pocit, že je dôležité spracovávať príbehy a situácie, ktoré osobne veľmi dobre poznám. Je pre mňa dôležité, aby sa diváci identifikovali s filmom, a to sa dosiahne tým, že ja sám poznám tieto situácie a tiež sa mi stali. Napríklad v scéne, keď rodičia kričia na Tonka v izbe, ale v skutočnosti šepkajú, a je to trochu komické: presne tento pocit poznám, keď potrebujeme doma vyriešiť nejaký konflikt s ženou a deti už spia, tiež takto šepkáme. Ale pozor, nie len z môjho života, ale aj keď sme to riešili pri natáčaní s kolegami, napríklad kameramankou Denisou Buranovou, ktorá má tiež deti a skúsenosti s rodinnými vzťahmi, sme o tom veľa hovorili. Pre mňa bolo dôležité, aby všetci účastníci dobre poznali príbeh a neustále som sa zaujímal o ich spätnú väzbu. Keď sa človek nedrží iba základnej kostry príbehu, ale odchýli sa od nej, môže rozvinúť situácie tak, aby boli autentické. Pre mňa bolo dôležité, aby bábky, aj keď mali detský vzhľad alebo vyšší stupeň výtvarnej štylizácie, mali reálne pohnútky a emócie.
dostal si sa počas natáčania aj do bodu, že si oľutoval voľbu tohto prístupu? Napadlo ti niekedy, že spraviť klasický dvojrozmerný animovaný film by možno uľahčilo množstvo piplačiek a mravčej práce?
Myslím si, že nie. Viem, že vytvárať film inou technológiou prináša nové výzvy a nové technické „problémy“. Všetky tieto filmy sú v skutočnosti veľmi náročné. Ale skôr, keď sme sa blížili ku koncu natáčania alebo teraz po ňom mám pocit, že ďalší film, ktorý pripravujem, si žiada iný prístup, a to aj novú technológiu, takže si potrebujem trochu oddýchnuť od bábok.
„Je pre mňa dôležité, aby sa diváci identifikovali s filmom.“
Bojím sa, že by som niektoré veci iba opakoval. A potrebujem sa k tomu vrátiť až po nejakej dlhšej prestávke. Ľudia, ktorí pracujú na animovanom bábkovom filme, sa všetci navzájom poznajú. Mám pocit, že po týchto dvoch rokoch, a ešte s covid situáciou, si možno aj oni radi oddýchnu od mňa. Proste si dáme pauzu, aby sme sa mohli na seba opäť tešiť, keď budeme starší.
jedna zo zložiek, ktorá divákovi pri pozeraní Tonka zarezonuje najviac, je soundtrack talentovaného maďarského skladateľa Ádáma Balázsa. Aký význam má pre teba hudba v tvojej tvorbe? Spolupracoval si nejak s Ádámom na vytvorení správnej nuansy, ktorú mal film zachytiť, alebo si sa nechal prekvapiť tým, čo vymyslel on sám?
Na začiatku sme spolupracovali v online režime, pretože práve bola tá doba s COVID-19, ale rýchlo sme zistili, že to proste nefunguje. Tak som začal cestovať do Budapešti, kde on komponoval hudbu. Skutočne sme si prehrávali každú scénu a ja som mu hovoril o tom, čo cítim, čo by sa tam malo diať, aké emócie by malo toto dielo preniesť divákom, a on na základe toho komponoval hudbu. Vždy, keď sedel za mnou, hovoril: „Podľa toho, ako ti sa ti kývajú uši, viem, či sa ti to páči alebo nie.“ A samozrejme, kedysi sa hovorilo, že hudba tvorí 50%, ale dnes sa hovorí 70% celkového diváckeho zážitku. Je veľmi, veľmi dôležitá. Najskôr som sa obával, že bude príliš veľkolepá, príliš monumentálna. Nakoniec sme to, podľa mňa, dosť dobre vyvážili, tak akurát.
na festivale Cinematik si v diskusii o dôležitosti storyboardingu spomenul, že nemáš špecifický filmársky vzor – nebudem však klamať, keď podotknem, že mi Tonko nie iba animáciou, ale aj tajuplnou energiou čas od času pripomenul Koralínu (2009) či Burtonovu Mŕtvu nevestu (2005).
Keďže film už začína byť v kinách v Česku a na Slovensku na rôznych predpremiérach a občas chodím na projekcie, stáva sa mi, že ľudia hovoria, že im to pripomína Burtona alebo Koralínu, ale ja som na to vlastne vôbec nemyslel. Samozrejme, poznám tieto filmy, ale ak by som mal hovoriť o tom, čím som sa inšpiroval, nepovedal by som, že nimi. Myslím, že ľudia to takto vnímajú, pretože majú tendenciu vždy to s niečím porovnávať alebo zaradiť do nejakej škatuľky. A tieto známe filmy, ako Koralína alebo Mŕtva nevesta, sú samozrejme podobné a mne to spájanie vôbec nevadí, naopak, som rád.
vlastne ide o určitý typ poklony.
Áno, samozrejme, beriem to ako kompliment, pretože tieto filmy sú veľmi, veľmi dobré. A je pravda, že majú špecifickú atmosféru. No zámerne som nechcel do toho vstupovať, pretože farebnosť, kamera a typ animácie v tomto filme vlastne vyšli z našich vlastných tvorivých procesov.
obidva spomenuté filmy sú veľmi špecifické najmä tým, že oslovia širšiu vekovú kategóriu. To sa podarilo aj Tonkovi – vnímaš to skrz reakcie rodičov, ktorí do kina berú vlastné deti?
Áno, to ma veľmi teší, ale bolo to aj naším zámerom, keď sme písali scenár: vytvoriť film, s ktorým sa môžu identifikovať deti aj dospelí. Preto sú tam dejové linky, ktoré sú niekedy viac dospelé a aj naopak výrazne detské. Snažili sme sa tiež dosiahnuť takýto vyvážený prístup, aby film nebol doslovný, aby vyvolával otázky, podnecoval diskusie alebo debaty detí a rodičov o tom, čo vlastne videli a zažili v kine. Niekedy ma to prekvapí, ale dá sa to očakávať, že rodičia prídu so štvorročnými deťmi a sú trochu rozčarovaní, pretože to nie je film pre predškolákov, je určený pre deti od ôsmich rokov. Hoci na testovacích projekciách, ktoré sme robili počas natáčania, viem, že aj mladšie deti to chápu, intuitívne tomu rozumejú. Ale potom tu hrá úlohu to, či s nimi rodičia sledujú veľa filmov alebo nie, alebo či sledujú výhradne veci pre deti, pretože animácia a audiovizuálna tvorba pre mladých divákov má samozrejme veľa žánrov.
nejde všaklen o bábkovú animáciu – film je ozvláštnený aj tvojimi vlastnými ilustráciami. Prečo si sa rozhodol pre túto kombináciu v súvislosti s jeho vizuálnym štýlom?
Pretože som tiež ilustrátor kníh, zdalo sa mi to ako prirodzené spojenie, akým má postava Slávky vizualizovať svoju fantáziu. To by sa dalo urobiť rôznymi a aj dosť komplikovanými spôsobmi – 3D animáciou alebo niečím, čo by vytvorilo ďalšiu expozíciu vyzerajúcu ako predstava. Ale keďže sa venujem maliarstvu a kresbe, zdalo sa mi to vtedy ako dobrý, jednoduchý a efektný spôsob, ako to ukázať. A hlavne som mohol vytvoriť tento prvok sám a mal som nad ním kontrolu, nemusel som delegovať externých výtvarníkov o tom, ako by to malo vyzerať. A, pretože to išlo tak hladko, vždy v priebehu natáčania som po prestávke na obed nakreslil napríklad dinosaurov, ktorých potom vidíme vo filme.
ako si už spomenul, nevenuješ sa iba filmovej a televíznej tvorbe - tvoje ilustrácie zdobia aj detské knihy (Maškrtné medvedie príbehy – Milada Těšitelová a i.). Vnímaš takýto únik do sveta kníh ako profesijný oddych, alebo sa dá táto práca náročnosťou zrovnávať s hodinami strávenými na filmovom pľaci?
V oboch týchto veciach je trochu iná energia, a ilustrovanie knihy je náročné, pretože robím veci ručne, nepracujem na tablete napríklad, ale spôsobom, kedy nemôžem stlačiť krok späť a opraviť niečo, čo sa mi nepodarilo. Pracujem často tak, že vytváram viac verzií ilustrácií a je to taký boj, niekedy naozaj až fyzická námaha, že robím dlho do noci alebo celé dni, kým nie som spokojný. Rozdiel je v tom, že na filme je v tíme veľa ľudí. Sú tam desiatky ľudí, s ktorými treba neustále niečo riešiť a vysvetľovať. Pri ilustrácii som sám a nemusím nikomu veľa delegovať, ale musím sa stopercentne sústrediť, pri filme však môžem svojim kolegom zveriť nejaké veci, pretože im dôverujem. Avšak pri knihách je toho veľa menej. Spolupracujem len s grafikom alebo redaktorom a tím je oveľa menší. Je to pokojnejší proces, tiež mentálne náročný, ale nie je to tak pohyblivé ako pri filme, kde neustále beháte.
je zvykom adaptovať knižné predlohy, menším už napísať knihu podľa filmu. So scenáristkou Janou Šrámkovou ste sa však do tohto nápadu pustili – ona napísala text, ty si dodal ilustrácie. Bol vznik knihy Tonko, Slávka a kúzelné svetlo spútaný s rozprávkou už od samotného začiatku, alebo ste sa takto rozhodli až neskôr?
Až neskôr. Na začiatku sme napísali scenár a mali sme v ňom veľa nápadov. Obsahoval mnoho dejových línií, situácií a detailov, ktoré sa do filmu nezmestili. Dramaturgicky by to tam nefungovalo. Potom som si povedal, že by bolo skvelé vydať knihu, kde môžeme mať rovnaký príbeh, ale obohatený o to, čo nás napríklad mrzí, že sa do filmu nedostalo. Jana napísala text, ktorý teraz vychádza na Slovensku a v Čechách ja som ešte vytvoril originálne ilustrácie, už s tou skúsenosťou, ktorú som mal s filmom, čo mi pomohlo spracovať to v rovine ilustrácií. Bolo to pre mňa veľmi zábavné.
tonko je filmovými festivalmi priam ovenčený – od domáceho Cinematiku v Piešťanoch, cez najväčší festival animovaného filmu vo francúzskom Annecy, až po japonský medzinárodný festival v Tokiu – našli sa rozdiely v reakciách na film v súvislosti s krajinou, v ktorej sa premietal, alebo sa moc nelíšili?
Musím povedať, že to, čo sa nelíši naprieč všetkými kultúrami, kde bol film uvedený, sú reakcie detí. Deti to vnímajú ako veľmi kúzelné a deti sú v podstate všade rovnaké. No potom, samozrejme, sú rozdiely v tom, ako to vníma dospelé publikum, pretože sú oboznámení so svojím kultúrnym rámcom či tradíciami. Takže niektoré veci môžu byť exotické aj pre Japoncov a niektoré veci môžu rezonovať viac napríklad v Taliansku alebo u nás.
je po premiére, hrnú sa prvé ohlasy. Čo ďalej? Oddych, či práca na novom filme, prípadne ďalších ilustráciách?
Aktuálne pripravujem nový celovečerný film s producentkou Bárou Příkaskou zo spoločnosti Bionaut. Bude to tiež pre deti vo veku od osem rokov vyššie, pretože bude taktiež trochu dramatický. Dej sa bude odohrávať v jazere, pričom postavy nebudú ľudia, ale zvieratá žijúce vo vode. Momentálne sme v procese prípravy storyboardu, ktorý by sme mali mať hotový do konca roka. Okrem toho pracujem na jednej detskej knihe, na ktorú mám dosť času, takže to je celkom príjemné. Po dokončení filmu som si všimol, že pristupujem k veciam uvoľnenejšie a necítim taký tlak. Je zvláštne sledovať ten film teraz, keď už na ňom nič nezmením. Som však hrdý na to, ako sa mu darí a že je distribuovaný v mnohých krajinách. Je mi smutno, že tá práca je uzavretá, ale zároveň cítim úľavu. Vzhľadom ku kolegom, ku všetkým ľuďom, ktorí na tom naozaj veľmi tvrdo pracovali a dali do toho maximum svojho umenia a remesla – hrozne rád im hovorím nové dobré správy, kde film premietajú, kde ho budú mať v kine a na ktorom festivale bol. Oni to oceňujú, majú radosť, že sú toho súčasťou.
je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Filmových štúdií na Vysokej škole muzických umení v Bratislave.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.