tento rok je ďalším z jubilantov na našej domácej hudobnej scéne. Po osemdesiatnikovi Petrovi Lipovi a o dekádu mladšom Ferovi Griglákovi sa dnes, vo štvrtok 7. decembra, dožíva 75-tich rokov spevák, hudobník a skladateľ Pavol Hammel. Všetkých spomenutých spája jedno – sú neodmysliteľne spojení so slovenskou populárnou hudbou od jej prvopočiatkov, no Pavol Hammel má aj v takejto silnej „konkurencii“ významné miesto.

spievam si pieseň (už 60 rokov) 

Otváram zakladač s archívnymi výstrižkami z novín a nie náhodou vyberám práve tento. Pochádza z roku 1967 a nesie názov Na dvoch koňoch sedieť nemožno... Je malým profilom vtedy len „devätnásťročného, sympatického študenta práva“, ktorý, ako sa v ňom píše, vedie redaktora do svojej izby. Pavol Hammel je podľa autora článku novou hviezdou slovenského speváckeho neba: „Bratislavská protest-songová skupina Prúdy si vydobyla pevné miesto v povedomí priaznivcov modernej hudby. Čoraz častejšie zaznievajú z rozhlasu ich nahrávky ako Postavím múr, Chlapec menom Ján, Čierna ruža, Biela holubica... Prúdy sa stali pojmom“, píše sa v úvode článku.

Bolo to však ešte niekoľko rokov predtým, kým sa Pavol Hammel aj Prúdy dostali do povedomia domáceho publika. Bol to tvorivý a do veľkej miery aj protestný výbuch mladej povojnovej generácie, ktorý neobišiel ani Československo. Duch šesťdesiatych rokov prekonal hranice aj železnú oponu a jeho vône sa nadýchla celá práve dospievajúca generácia. Prvý rock’n’roll naštartoval masívne prestupy v tímoch. Z tých športových sa prestupovalo do hudobných. Hokejky a futbalové lopty sa menili za gitary a bicie, nielen v Bratislave sa spoza pivničných okien, z garáží začali ozývať prvé rámusy kamarátskych skupín. Tie vznikali tak rýchlo, ako aj skončili. Na chvíľu vo svojich malých vesmíroch zažiarili a opäť zhasli. 

Boli však aj iné prípady. Napríklad, keď jedna partia kamarátov v železničiarskom umeleckom súbore začala uvažovať rovnako a husle, fagot či klarinet vymenili za gitaru, basu a bicie. Pavol Hammel tam začal chodiť ako študent ľudovej školy umenia na husliach. „Bol to veľký orchester s dirigentom, spevákmi a tanečníkmi. Pamätám si, že to bola ohromná zábava, pretože sme na vystúpenia cestovali špeciálnym vagónom, ktorý bol pripojený k riadnemu vlaku. V cieľovej stanici nás odpojili, odstavili do depa a tam sme aj spali. Tam som sa prvý raz stretol s gitarou, tam sme začali hrať a spievať pesničky anglických a amerických spevákov, ktoré som počúval doma.“, spomína v knihe Slovenský bigbít (Ľuboš Jurík, Dodo Šuhajda, Slovart, 2008).