nakrúcalo sa pätnásť dní v bojových podmienkach na iPhone. Estetika à la tiktokoví Samotári. Našli by sme podobnosti so slovenským Punk je hned!, r. Juro Šlauka, 2019; podobajú sa v žánri road-movie, exponovanej toxikománii; obidva sa pohybujú na hrane medzi hudbou a filmom. Kontinuitu, alebo fikčný či externý (inšpiračný) referenčný rámec, by sme hľadali napríklad aj v Kassovitzovej Nenávisti, 1995. Známy je tiež model: Zo žobráka boháč (Rags to riches).
Viete ako sa hovorí: „Peniaze sú vždy až na prvom mieste.“ Hlavná naháňačka sa teda bude bežať za peniazmi, no ide jej aj o nápravu „reputácie“, o slávu, miesto v kruhu „vyvolených“ a poškvrnenie mena, ba priamo ublíženie, tým ostatným, lebo Alex je znechutený svojím okolím. Zmení sa na tom niečo? Nechajte sa prekvapiť.
Vo filme vystupuje bez väčšej sebeštylizácie a pod pravým menom, český raper Sergei Barracuda. To on je v pozícii toho „vyvoleného“, v ktorého odraze sa akoby videl náš frustrovaný hrdina Alex. Výsledné vypointovanie filmu pôsobí dosť rozporuplne, pretože narkotikám sa nestavia kontra, nie sú explicitne videné ako problém. Životobudič je síce hudba, no stále: cesta k hudbe vedie cez drogy, cesta k ich vzorom (Sergeiovi), ktorý sa ani netají tým, že tiež drogy predáva, vo veľkom konzumuje, a dokonca sú tie drogy aj „laced“ (pomiešané s inými psychotropnými a psychoaktívnymi substanciami).
Vidíme tiež akýchsi testerov na tieto vlastnoručne namiešané narkotiká – Alex ich nazýva „hajzlové“. Títo „hajzlové“, ktorých by všetkých „pochcal“ sú vlastne všetci mimo bubliny nahrávania bangeru. Videnie „hajzla“ v mysli Alexa postupne graduje: na začiatku nimi „iba“ pohŕda, pozvoľna sa prikláňa k čoraz viac a viac násilným reakciám až k fyzickému ublíženiu na zdraví. Svoje konanie ospravedlňuje tým, že hajzli sú degenerovaní, akoby Alex bol nejaký „uber-rapper“. Našťastie, aspoň toto agresívne jednanie prejde v priebehu deja výraznou katarziou.
Ozvláštňuje sa striedmo – a ak už, tak nesúrodo. Prvým takým ozvláštnením je vsuvka v podobe epizódy psíčka a mačičky, čo piekli tortu (scénka sa rozbehne popri miešaní drogy). Nediegeticky a neprirodzene pôsobia potom instagramové a tik-tokové posty. Obrazovým leitmotívom je výjav horiacej tenisky Alexa. Ten sa medzičasom podujme predať „drip“ (čítaj drahé oblečenie). Celý film sa nesie vo vyprázdnenom duchu. Prázdne slová a znaky. Latentne sa tým podrýva taká tá povrchnosť, a predovšetkým materialistická zameranosť generácie Z.
Samotná kamera-iPhone je čiastočne prebytočný „flex“ (rozumej predvádzanie sa) – iPhone stojí pevne na statíve, na gimbale (kamerovom stabilizátore) – je to taká polo-kamera, alebo ak chcete – kamera s amputovaným priezviskom. Kreatívne sa však pracuje s color-gradingom a náladovými instagramovými filtrami. V popredí je teda príbeh. Nech už je akýkoľvek, má svoju vnútornú a vonkajšiu časť naplnenia; vnútorná spočíva v odbremenení sa od drog a od sebaspochybňovania; vonkajšia – to je tá fyzická cesta v rámci road-movie z bodu A do bodu B – z bodu Alex do bodu banger.
Kladné stránky snímky spočívajú v jej plynutí a pnutí – viaže sa veľmi voľne. Panuje u mňa tiež veľmi generický názor, že snímke sa darí autenticky zobrazovať to, z čoho vychádza. A nadovšetko sa stimuluje a kumuluje ďalšou a ďalšou akciou. Kritizujem povrchnosť filmu. Avšak táto povrchnosť je príznakom generácie – generácie, ku ktorej tak nejak prináležím – a tak, myslím, rozumiem vo co BANGERU. go a o čo šlo režisérovi Sedlákovi.
Recenzia bola uverejnená na základe spolupráce s Katedrou filmových štúdií na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.