martin, pri vašich obrazoch je to až klišé, že sa spomínajú démoni. Úprimne: Máte démonov? 

Martin: Mám. Kedysi som o nich otvorene hovoril a nechtiac nimi desil okolie. Dnes sa ich usilujem ignorovať. Zdá sa, že čím viac človek myslí, tým viac démonov klope na dvere. To ale platí pre každého. Ak sú podľa Sartra peklom ľudia a podľa Godarda je násilie forma, potom je každodenná prítomnosť démonov samozrejmosťou. Dnešní démoni už nemajú podobu Crowleyho kozlov, Erbenových divožienok alebo dákych symbolistických kostlivcov, to už je skoro na smiech. Tí dnešní sú anonymní, a teda oveľa zákernejší. Rafinovane sa vyškierajú v každom dave a striehnu na akýkoľvek náznak spolupatričnosti. Myslím si, že sú ukrytí za maskou každodennosti, to je jasné. Je to každodenné monštruózne artaudovské divadlo krutosti. Ako bieli tanečníci butó s navápnenými tvárami kdekoľvek uprostred davu... Asi som práve vypustil priveľa mien. Ale obráťme to, démoni môžu byť aj progresívni, keďže prinášajú pochybnosti. Pre výtvarnú prácu sú pochybnosti nevyhnutné.

ADAM ŠAKOVÝMartin Gerboc: Virus Gerboc, 2020 – 2021, akryl, airbrush, uhoľ, papier na plátne, 160 x 190 cm.

na časti moderného výtvarného umenia mi ako laikovi prekáža vyprázdnenosť v zmysle, že bez nejakého návodu na použitie je to úplne nepochopiteľné. To sú tie texty, ako to máme vnímať. Pri prístrojoch sa zo žartu hovorí, že manuál je až tá posledná možnosť. Prečo nemôžeme niektoré druhy výtvarného umenia vnímať aj bez toho, aby nám niekto radil? 

Martin: Osobná introspekcia je, samozrejme, vždy najideálnejšia. Hoci aj sprostredkovanie nejakého umeleckého diela divákovi prostredníctvom teoretika môže byť veľmi prínosné. Ale jedine za predpokladu, že onen sprostredkovateľ si nenárokuje poskytovať jediný oprávnený pohľad na dielo, ktoré interpretuje, a nevystupuje pri tom ako administrátor toho, čo si každý šikovnejší divák dokáže asociovať aj sám. 

Zdá sa mi, že by sme od teoretikov mali požadovať predovšetkým kontextualizáciu našej práce s príbuzným umením alebo hodnotenie jeho potenciálneho prínosu vo vzťahu k nejakej špecifickej výpovedi. Už som niekde hovoril, že dobrý obraz je vždy politický. Myslím tým, samozrejme, isté osobné politikum, presvedčenie o oprávnenosti konkrétnej výpovede. Práve vtedy je radosť spolupracovať s niekým, kto aj mne samému otvorí oči a zinterpretuje moju prácu v polohách, ktorých problémy a možnosti som predtým nevidel.

MARKO HORBANBeáta Gerbocová: Chlapec, 2020, ručné tkanie na digitálnych krosnách, polyesterové, bavlnené nite, 128 x 102 cm.

máte problém s kurátormi? 

Martin: Nie, samozrejme, nemám. Pokým oni nemajú problém s mojou prácou. Ale aj to je legitímne. Tento vzťah by sa mal rodiť dlhšie a naše vzájomné rozhovory by sa z teórie umenia mali preniesť aj inde. Pretože dobrá maľba je všetko, len nie maľba. Teda všetko, čo stojí mimo územia umenia. Vážim si prácu viacerých teoretikov a kurátorov. Niektoré ich texty mám v hlave aj teraz.

čo vám dáva spolupráca s filozofom Miroslavom Marcellim?

Martin: Spolupracujeme sporadicky, ale za túto spoluprácu som vďačný. Prvýkrát to bolo pred viac ako dvadsiatimi rokmi na výstave venovanej Foucaultovmu „hrdinovi“ Pierrovi Riviérovi. Odvtedy mi Miroslav Marcelli písal niekoľko textov do niekoľkých katalógov a monografie a robil kurátora niekoľkým z mojich výstav. Napísal napokon aj jeden z textov do ďalšej monografie, ktorú pomaly pripravujeme do tlače. To, že sa mojim obrazom nevenuje len výtvarný teoretik so zadefinovaným okruhom výtvarných pojmov, je niekedy veľmi oslobodzujúce. Mám rád každé prepletenie mojich obrazov s inými operačnými slovníkmi.