prejavy vodcu na zhromaždeniach, známy nacistický pozdrav a pokrik davu, vybuchujúce bomby, detské hlasy, prirodzené okolité zvuky, stonanie od bolesti či strachu. Ľudskými hlasmi posadnutý Karnau toto všetko zaznamenával na desiatky gramofónových platní. No nie iba pre zábavu. 

Zamestnávali ho totiž nacisti, čo mu umožnilo dostať sa do blízkosti tých najobávanejších z nich a byť súčasťou i mnohých významných udalostí v tretej ríši; chodil na schôdze, bol vyslaný na východný front do Hitlerovho berlínskeho bunkra, kde mal nahrať jeho posledné slová, či dokonca do domácnosti Josepha Goebbelsa. Tam spoznal všetky jeho deti, no najmä najstaršiu dcéru Helgu, ktorá ako jediná tušila, aká hrôza ju i jej malých súrodencov ešte len čaká. 

ľudia sa hanbili za svoj hlas

Do roku 1877, kým Thomas Edison vynašiel fonograf, sa svet tónov prejavoval len vo svojej prchavej prítomnosti – ničím a nikým nezachytený, iba v danom momente konkrétnymi poslucháčmi. Všetky ostatné zvuky sa prejavovali v predstavách. Celkom nečakaný rozmer akustiky však nastal vo chvíli, keď sa do zvukového valca vryli prvé slová osoby, ktorá ich vyslovila a mohla počúvať aj neskôr s časovým odstupom. „Hlasy prelomili tmu, temnotu, čierňavu. Black Marie, tak Edison pokrstil jeden zo svojich prvých fonografov.“