hovorí vo svojej básni Dúfam v svoju svätosť o celom rozpätí sna a snenia:
Sen, jedna z prvých nocí doma s novým bábätkom: nie hneď prvá, druhá, možno tretia: zobudilo ma nadprirodzene silné svetlo z dvora, zmes mesačného svitu a odrazeného elektrického osvetlenia, ako z štadióna, cez balkónové dvere som vyšla na pavlač, dole v zelenej húštine dvora, medzi novými kríkmi, hneď podo mnou: stála srnka. Neskôr, už z prízemia, z druhého konca dvora, som videla, že má pri sebe malé: o pár dní, už v októbri, som o sne povedala staršiemu synovi: Snívalo sa mi, že v noci bola u nás na dvore srnka.
„Mne sa ešte nesnívala,“ povedal Šamu, päť. Predstava bytostí a vecí migrujúcich medzi našimi snami, prestupujúcich stenami. Chvíľu sme sa ešte rozprávali o srnách, kým povedal: „Aj ja ich mám rád, ale tak veľmi, že keď na ne myslím, chce sa mi plakať, tak na ne nemôžem myslieť vôbec.“
Aj ja ich mám rád, ale tak veľmi, že keď na ne myslím, chce sa mi plakať,
V šesťdesiatych rokoch vytvorila Maria Bartuszová množstvo sošiek previazaných vajec, škrupín, vajec uložených v konároch stromov ako hniezda, ale aj množstvo priapických sošiek s ňadrami, prsnými bradavkami.
Bolo v tom aj výberové príbuzenstvo s Ivanom Laučíkom a Ivanom Štrpkom, s jeho „všetkým vo vajci“. A bol v tom Paul Celan, korene a kamene vo vzduchu. Ale bola v tom aj Božena Němcová, jej šaty v škrupine, mesiačkové, slniečkové, hviezdičkové, no aj predo mnou tma, za mnou tma Alty Vášovej.
„Bolo v tom cudné, a zároveň ostentatívne vyzývavé gesto, no aj volanie o pomoc.“
Išlo o najerotickejšie obdobie Bartuszovej tvorby. Svedčia o tom jej skicáre, ako ich publikovala v monografii Maria Bartuszová Gabriela Garlatyová. Bola v tom veľká telesnosť, niekedy aj temnosť, penetrácia. Ale bolo v tom aj temné bytie snového domu a snovej pamäti, domu-kolísky, ako o tom píše Garlatyová s Karstenom Harriesom.
Bolo v tom cudné, a zároveň ostentatívne vyzývavé gesto, no aj volanie o pomoc. Maria Bartuszová sníva, plače a smeje sa do seba a do svojich sošiek, sen je u nej vytrženie. Ako o tom písal Jonathan Jones, sníva medzi vrstvami a labyrintmi rozbitých škrupín, ktoré vyzerajú ako hniezdo. Je to očarujúce, magické umenie, ktoré vytvára nové svety zo štíhlych prostriedkov.
čas vstrebávať city, ktoré ležia mimo nás.
Najprv som videl výstavu Klaudie Kosziby v galérii Krokus. Fascinovali ma jej sny miznúcich obrazov Piera della Francescu, ktoré mi pripomínali Felliniho film Rím, kde sa električka hadí v centre mesta a z podzemia sa vynárajú staré antické fresky, ktoré miznú v dotyku so vzduchom znovu, a tento raz definitívne. Fascinoval ma podpis Oskára Čepana na jej knihe o della Francescovi z roku 1922 s čiernobielymi obrazmi, ktoré to miznutie predznamenávali.
Odvtedy ma obrazy Klaudie Kosziby medzi vznikom a zánikom, snom a skutočnosťou, bytím a nebytím sprevádzali na výstavách v malej galérii VŠVU, v Galérii mesta Bratislavy, v At Home Gallery v šamorínskej synagóge u Suzanne a Csabu Kissa, ktorá je ich snom o domove, a v Galérii 19.
KLAUDIA KOSZIBAKlaudia Kosziba: Trametes versicolor, 2023.
Ten obraz, ktorý Klaudia Kosziba vystavovala v Galérii 19, sa volá Tramates versicolor a má v sebe tiež čosi celanovské. Paul Celan dával svojim básňam často geologické názvy alebo názvy fauny a flóry, ktoré sú už dnes nezrozumiteľné vo svete, ktorý si vystačí bez latinských názvov.
Tramates versicolor je huba, trúdnikovec pestrý. Je to kozmopolitná huba, v angličtine sa jej hovorí turkey tail, chvost moriaka, ktorý pripomína. Po japonsky je to kawaratake. Čínsky sa mu hovorí yun zhi, čo znamená tráva ríše nebies. A to je tá istá snová tráva, ktorá má v Lipsku korene vo vzduchu.
Klaudia Kosziba odkazuje, samozrejme, aj na Laca Čarného a jeho Messerschmidtov, hnijúcich vo vitríne, Rudolfa Filu & Arnulfa Rainera, Vlada Kordoša, všetkých záhadných Franzov Xaverov Messerschmidtov a ich charakterových hláv Marie Pötzl-Malíkovej, a všetkých ostatných Messerschmidtov ako úškľabkov našich snov, meniacich sa na nočné mory.
Snívalo sa mi, že v noci bola u nás na dvore srnka.
Na dvore u Anny Horváthovej a Šaňa Balogha sú keramiky a obrazy z jaskyne galérie Statua. Jaskyňa je plná obetných nádob satúr, korábov, záznamov, labyrintov, tajomstiev, pascí, listov, krabíc, schránok, strát a nálezov, stôp, stien, priehradiek, individuálnej archeológie a chrónosa.
Svet Anny Horváthovej je svetom homo patiens, človeka trpného. Zdá sa, že v tom je základ jej individuálnej archeológie – akoby nevyzývavo hovorila, že kto chce poznať znamenia, musí nájsť ich sloje. Jej sny sa derú z jaskyne von, na svetlo sveta, z bdelého platónskeho snenia na snivé Horváthovej bdenie o tom, či jesto pravdy na svete.
Horváthovej sochy, objekty a inštalácie sú príbehmi. Čintamani je príbehom. Spája kuchynskú profánnosť so vznešenosťou jedinečného koberca s perzskými vzormi. Akoby vo sne hľadala Anna Horváthová legendárny, mystický vesmírny kameň. V jej snovom svete sa vznášajú k nebu vtáky, perzské symboly duše výklenkom z jaskyne do otvoreného priestoru.
Tu, v jaskyni, je vedľa seba aj Paternoster a Pater noster. Jeden je snom o Otcovi, druhý snom o perpetuálnom výťahu, ktorý sa ohnutý volá v altánku u Minárikovcov Priehradky. Paternoster je v technickom jazyku druh osobného výťahu s nepretržitou reťazou kabín, pracujúci na plynulom obežnom princípe. Ako dieťa som si myslel, že na vrchole svojej obežnej dráhy sa paternoster prevráti, a táto nočná mora ma sprevádza podnes.
Anna HorváthováAnna Horváthová: Pater noster, 1994.
Sochy a obrazy Anny Horváthovej sú singulárne: sú snívaním seba.
Predstava bytostí a vecí migrujúcich medzi našimi snami, prestupujúcich stenami.
Svet Evy Cisárovej je doslova utkaný, hoci sa jej ohnutý Pater noster volá Priehradky, na rozdiel od toho, ktorý je v domácej jaskyni Anny Horváthovej paternostrom, modlitbou. Je to také zvláštne chiliastické prekríženie, ale tak to obyčajne býva – sekulárne je aj sakrálne a sakrálne aj sekulárne.
Peter Piovarcsy Eva Cisárová-Mináriková: Vzorkovnik tapiet, 2021.
Výtvarný svet Evy Cisárovej-Minárikovej je však predovšetkým obrazom seba, sveta a jeho osudu. Je romantickým svetom slovenského sna o poslušnosti, spravodlivosti a slobode. Eva Cisárová-Mináriková sníva s Igorom Minárikom sen o Goetheho spriaznených voľbou; na rozdiel od nich oni nečítajú, ale maľujú, tkajú a konverzujú. Konverzácia a vytváranie je ich snom. Vytváraním konverzujú, konverzovaním vytvárajú. Ako to komentuje Eva v rozhovore s Danielou Čarnou: „Mlčíme, robíme a počúvame hudbu, ja si pri tvorbe rada púšťam gregoriánske chorály. Kladiem vlákienko na vlákno, je to zdĺhavé a prácne, Igor si zase trpezlivo „bodkočiarkuje“ svoje obrazy. On tvorí ukladaním farebných bodov a čiar, ja kladiem nitku za nitkou“.
Eva Cisárová-Mináriková sníva vo svojej knihe osudu limbický sen o emocionálnej stíšenosti, a frenéze na pomedzí žitého a latentného sveta. Ale aj sen o knihe pamäti, sen Rudolfa Filu o eliptickej povahe poézie a sen o životných dráhach v strihoch Danuty Binderovej. Lebo pamäťou maľovania a tkania, pamäťou ľudských naladení a ich výpovede, pamäťou príbehov a osudov je kniha. Rovnako ako pamäťou písma a slova.
Maria Bartuszová, Klaudia Kosziba, Anna Horváthová, Eva Cisárová-Mináriková. Ich výberové príbuzenstvo na mieste, ktoré má meno Čas sna, snívaniek, básnenia, prespánok, snenia, vajánka. Meno noci svätojánskej, ktorý pozná len okamih a sen.