kam do galérie:
jozef Jankovič
Posledná možnosť navštíviť výstavu vedúcej osobnosti slovenského moderného sochárstva Jozefa Jankoviča. “Sochár si vždy nájde materiál, v ktorom sa mu dobre vyjadruje. Takým bol dlhé obdobie nielen epoxyd, ale i kameň, bronz, či betón. Niekedy si však materiál naopak nájde autora, pomôžu tomu životné okolnosti, príležitosť či dobrý nápad kurátora. Práve časť tejto inak oveľa bohatšej kapitoly tvorby Jozefa Jankoviča si – kombinovanými kolážami, objektami zo spekaného skla a dielami zo železa, z rokov 2000 až 2017 dnešnou výstavou sprítomňujeme…. aby sme si pripomenuli, aký bol výtvarne bravúrny v ploche i priestore naprieč médiami i žánrami a ako ho bavilo tvorivé prepínanie do nových polôh,” uviedla kurátorka Xénia Lettrichová.
kde: Galéria Statua, Zámocká 47, Bratislava
kedy: už iba tento víkend 14.00 - 18.00
lucia Moholy: Exposures
Významná fotografka, ktorá sa až na tejto výstave dočkala významnej retrospektívy. Jej fotografie Bauhausu poznal celý svet, no jej meno nie. Trvalo dlho, než svoje negatívy získala späť a bolo jej priznané autorstvo.
“Lucia Moholy, narozená jako Lucie Schulz v Praze, vyrůstala v německo-židovské rodině a během první světové války se přestěhovala do Německa, kde pracovala ve vydavatelství a zapojila se do činnosti Svobodné německé mládeže. Ve společensky pulzující poválečné době poznala významného maďarského umělce Lászla Moholy-Nagye. Po sňatku v roce 1921 společně začali zkoumat vizuální, textové i zvukové reprodukční metody. Své poznatky zformulovali ve vlivném eseji Production-Reproduction [Produkce – reprodukce], který vyšel v roce 1922 v předním časopise De Stijl. Od poloviny dvacátých let fotografovala Lucia Moholy své vrstevnice a kolegy na Bauhausu ve Výmaru a později i na novém kampusu školy v Desavě. V této praxi pokračovala i po přesunu do Berlína začátkem třicátých let, kde vyučovala na Itten-Schule a byla v kontaktu s lidmi z dalších radikálně pedagogických institucí, zejména Lohelandu a Schwarzerdenu. Tato unikátní sbírka portrétů, jež je na výstavě k vidění, vypráví vizuální příběh osobní a profesní komunity Lucie Moholy, v meziválečném období tvořené převážně ženami. K významným portrétovaným osobnostem patří Florence Henri, Otti Berger, Clara Zetkin a další. Z Berlína musela Moholy uprchnout kvůli sílícímu fašismu v roce 1933. Při spěšném odchodu s sebou nemohla vzít své skleněné fotografické negativy, které byly příliš těžké a křehké. Zanechala tak stovky z nich v rukou Waltera Gropia a Lászloa Moholy-Nagye. Tyto negativy byly nesmírně cenné nejen pro Moholy jako ztělesnění její životní práce, ale také pro ty, jejichž díla na nich zdokumentovala. Fotografie Lucie Moholy byly poté hojně zveřejňovány, aniž jí bylo přiznáno autorství. Sehrály klíčovou roli v tom, jak veřejnost vnímala roli a význam Bauhausu. Vedle Bauhausu se další část výstavy zabývá obdobím, které Moholy strávila v Londýně ve svém portrétním ateliéru. Fotografovala například členy Bloomsbury Group a další významné osobnosti z uměleckých, vědeckých i intelektuálních kruhů, u nichž se řada angažovala v britském antifašistickém hnutí. Přispěla k počátkům debat o založení prvního muzea fotografie a napsala první kulturní dějiny fotografie určené pro širokou laickou veřejnost. Sto let fotografie 1839–1939 vyšlo v září 1939 v nákladu čtyřiceti tisíc výtisků, které se brzy rozprodaly. Když Moholy po bombardování Londýna přišla o ateliér, našla uplatnění v tehdy vznikajícím odvětví mikrofilmu využívaném v informační vědě. Pracovala v prostorách Victoria and Albert Museum jako ředitelka oddělení ASLIB (Association of Special Libraries and Information Bureaux) Microfilm Service, kde pořizovala kopie pašovaných německých vědeckých publikací pro strategické využití Británie za války. Vymyslela také zařízení na promítání textu, díky němuž by si mohli zranění vojáci číst v leže. Ve výstavě je tento návrh reprezentovaný interaktivní instalací Jana Tichého. Později Moholy založila vlastní konzultační kancelář s názvem Documentary Services, Díky tomu získala později pozici technické expertky při UNESCO. Po druhé světové válce cestovala na Blízký východ, úzce spolupracovala s univerzitami a knihovnou v Ankaře a nezávisle fotografovala tento region. Výstava mapuje také působení Moholy na umělecké scéně v Curychu, kam se přestěhovala v roce 1959. Tvořila zde v dialogu s mladšími švýcarskými umělci a umělkyněmi, jako byli například Giorgio Hoch nebo Vera Isler, a získala si pověst významné fotografky. I v této době nadále neúnavně sledovala, jak její fotografie z Bauhausu kolují bez uvedení autorství, a to i v tak významných publikacích, jako byl katalog výstavy v MoMA (Museum of Modern Art v New Yorku). Lucia Moholy aktivně kontaktovala své bývalé kolegyně a kolegy ve snaze vysledovat a znovu získat své negativy ztracené během druhé světové války. Díky dopisové kampani zjistila, že si je odvezl Walter Gropius z Německa do USA na konci třicátých let a nadále je využíval k budování odkazu Bauhausu v zahraničí.
Po letech právních jednání jí bylo v roce 1957 mnoho negativů vráceno. V osmdesátých letech napsala článek, v němž o ukradených negativech konečně veřejně promluvila, a ačkoliv Gropia nejmenovala, popsala tento proces jako „zdrcující zážitek“. Dnes je 230 z těchto 560 negativů uloženo v Bauhaus-Archivu v Berlíně, přičemž 330 negativů podle kartového katalogu, jež si Moholy osobně vedla, stále chybí.” (zdroj: kunsthallepraha.org)
kde: Kunsthalle Praha, Klárov 5
kedy: Po: 11.00—19.00, St: 11.00—21.00, Štv—Ne: 11.00—19.00
kam do divadla:
divadelná Nitra
Začal sa festival Divadelná Nitra, ktorý má podtitul Nový pohľad a z Nitry sa rozšíril aj do ďalších miest. Celý program nájdete tu
Z víkendového programu vyberáme inscenáciu Verejní nepriatelia, s ktorou príde do Nitry pražské Divadlo Na zábradlí.
Vo Verejných nepriateľoch sa pred nami z „dvoch monológov v listoch“ vytvára a vrství jeden bravúrny dialóg. V súčasnosti asi najznámejší myslitelia, francúzsky filozof Bernard-Henri Lévy a francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq si počas šiestich mesiacov vymieňali názory na celospoločenské i celkom privátne témy – na literatúru, umenie, Boha, politiku, vzťahy s rodičmi a so ženami. Píšu si jazykom intelektuálsky vznešeným i prekvapivo bežným. Byť verejným nepriateľom znamená byť kritikom i kritizovaným, katom i popraveným. A tak títo dvaja poslední predstavitelia západného intelektuála a osobnosti, ktorým sú vlastné stereotypy muža 20. storočia, nielen provokujú svojimi názormi a svojou bohorovnosťou, ale aj odkrývajú svoje slabosti a citlivosť, ktorými sa nám približujú.
8. 6. o 19.00, Staré divadlo K. Spišáka, Nitra
Z ďalšieho programu festivalu Divadelná Nitra vyberáme ešte inscenáciu varšavského divadla Nowy teatr Fóbia. Prečítajte si rozhovor s jedným z autorov inscenácie, výtvarníkom Karolom Radziszewskim.
11.6. o 19.00, Činohra SND, Bratislava
re-connect Art
Medzinárodný festival performancie a multimédií sa koná v Prahe, tento rok má podtitul Odhalenie a bude zameraný na odhaľovanie skrytého, nevypovedaného či nevedomého. Rôznymi umeleckými intervenciami, diskurzívnymi a vzdelávacími programami v sérii pop-up podujatí sa snaží zviditeľniť témy, ktoré sú pre mnohých nepríjemné a problematické či kompromitujúce, a preto často zámerne potláčané či dokonca tabuizované. Kurátorský koncept si kladie za cieľ poskytnúť referenčné body na navigáciu v ohromujúcom toku informácií a impulzov, ktorými sú ľudia v digitálnej ére obklopení, a zviditeľniť procesy a mechanizmy, ktoré často prebiehajú v pozadí bez nášho povšimnutia. Festival zároveň aktívne využije digitálne technológie na propagáciu živého umenia, celospoločenského diskurzu a rozvoja interaktívnych a participatívnych umeleckých postupov.
Somya Sankar Bose
mapsn kolektiv
Miesta konania a program nájdete tu.
do kina:
hranice Európy ( r. Apolena Rychlíková)
Úspešná novinárka Saša opúšťa svoju rodinu a spoločne s miliónmi ďalších východoeurópskych pracovníkov sa stáva lacnou pracovnou silou v Západnej Európe. V Nemecku na farme, v írskom hoteli alebo ako opatrovateľka vo Francúzsku. Všade tam skúša na vlastnej koži osudy tých, ktorých prácu na každodennej báze potrebujeme. Aká je však reálna cena, ktorú Európa platí za zle nastavenú pracovnú migráciu? Aké sú osudy a motivácie tých, ktorí ju vykonávajú? A prečo od ich zle nastavených pracovných a mzdových podmienok väčšinou iba odvraciame zrak?
z gauča:
posledné večery na Zemi (Edisonline)
Hypnotický romantizujúci neonoir najtalentovanejšieho súčasného čínskeho filmára Gana Biho je magickou meditáciou o priestore a čase i enigmatickou básňou o strate a bolesti, snom utkaným z nespoľahlivej pamäti, melancholicky rozostrenej prítomnosti a minulosti, ktorá možno dokonca ani nebola. Podmanivý rytmus a trúchlivá obrazotvornosť filmu o mužovi, ktorý hľadá svoju dávno stratenú lásku, pripomína ponurejšiu a abstraktnejšiu verziu raných filmov Wonga Kar-waia či vrcholných diel Andreja Tarkovského. Film, ktorý nás zavádza do fantastických ruín provinčného mesta Kaili na juhovýchode Číny, vrcholí vyše 50-minútovým záberom-zjavením, natočeným bez jediného strihu v 3D.
príbeh jednej vášne (na DVD)
Z okna svojho bytu uvidí osamelá žena v domácnosti Diane Arbus maskovanú postavu záhadného nového suseda. Fascinovaná sa rozhodne získať jeho fotografiu za každú cenu. Vstúpi do jeho bytu a nevedomky sa tak vydá na cestu k umeniu, ktorá jej bola súdená. Film režiséra Stevena Shainberga je z veľkej časti fikciou, ale vychádza z biografickej knihy Diane Arbus: A Biography Patricie Bosworthovej . V každom prípade opätovne vzbudil záujem o dielo jednej z najvplyvnejších fotografiek 20. storočia, ktorá sa medzinárodného uznania dočkala až po smrti. Dielu Diane Arbus dominujú intímne čiernobiele portréty, často fotografovala ľudí na okraji spoločnosti, vrátane duševne chorých, transrodových ľudí a cirkusových umelcov. So záujmom skúmala otázky identity.
čo počúvať:
crowded House: Gravity Stairs
Na konci mája vyšiel ôsmy štúdiový album austrálskych Crowded House, ktorý má charakteristický zvuk kapely, frontman Neil Finn uviedol, že “skupina si chcela na nahrávke zachovať snovú kvalitu, no byť viac lyricky priamočiara“. Finn pomenoval album podľa názvu kamenného schodiska, ktoré prirovnal k svojej mentalite hudobníka, názov mosta je podľa neho „metaforou toho, ako trochu zostarnúť a uvedomiť si svoju vlastnú smrteľnosť, svoju telesnosť“. Obal je pastišom coveru albumu Beatles z roku 1966 Revolver, ktorý nakreslil basgitarista skupiny Nick Seymour.
slash: Orgy of the Damned
Bluesrockový album Orgy of the Damned, sme už v našich víkendových tipoch avizovali. Na albume nájdete 11 klasických bluesových coverov vrátane Crossroads, Hoochie Coochie Man alebo Born Under a Bad Sign. Medzi hosťujúcimi hudobníkmi sú mená ako Gary Clark Jr., Billy Gibbons, Paul Rodgers, Iggy Pop alebo Beth Hart a práve ich spoločnú skladbu Monday Stormy vyberáme, podľa Slashových slov ho nahrali na jeden záťah.
kristin Hersh: Clear Pond Road
A k Beth Hart pridajme ešte jeden výrazný ženský hlas. Minulý rok vydala svoj už jedenásty štúdiový album hudobníčka Kristin Hersh. Recenzie hovoria o albume „lahodne temnom a predsa plnom elegantnej ľahkosti”. V tomto roku vyšiel ešte album Clear Pond Sessions, na ktorom sú nevydané verzie niektorích skladieb z albumu Clear Pond Road.
čo čítať:
jordan Troeller: Lucia Moholy: Exposures
K výstave v pražskej Kunsthalle vyšla aj rovnomenná publikácia, ktorá približuje ako medziodborový prístup k fotografii uplatňovaný Luciou Moholy vo všetkých týchto kontextoch predznamenal postanalógovú súčastnosť fotografického média.
ARTFORUM
alexandra Tamásová: Erik Šille. Vôbec nič vážne
Kniha kresieb Erika Šilleho je pokračovaním novovzniknutej edície White & Weiss Gallery, ktorej ambíciou je mapovať médium kresby významných slovenských autorov a autoriek. Minulý rok vydala galéria White & Weiss, ako prvú, knihu kresieb Erika Bindera Nekonečný príbeh. Vychádza v obmedzenom náklade a predstavuje Šilleho v polohe, v ktorej ho mnohí doteraz nepoznali.
josef Váchal: Krvavý román
Svojrázna pocta dobrodružnému a brakovému žánru, raritnej bibliofílii, píše sa v anotácii knihy. Živelný text, ktorý autor priamo sádzal, bez toho, aby si vopred vypracoval rukopis. Váchal je legenda a táto kniha je delikatesa. Dala meno vydavateľstvu Paseka, a to už o čomsi vypovedá. Vychádza doplnená o eseje váchalovskej kurátorky Hany Klimešovej a riaditeľky Paseky Anny Horáčkovej.
eli Beneš: Nepatrná ztráta osamělosti
Kniha o návrate židovského chlapca do rodnej Prahy po tom, ako prežije holokaust je knihou, ktorá dokazuje, že Šoa a druhá svetová vojna zďaleka nie sú vyčerpané témy. Cena Magnesia Litera za rok 2024 zasa dokazuje, že okrem sily príbehu sú prítomné aj literárne kvality. Skutočný príbeh, žiadna fikcia.
...a v sobotu 8. 6. za literatúrou do Modry na FELIBER poetry
PLAN.ART vám praje príjemné víkendové dni!