znamenité kapely aj hudobníkov, ktorí v posledných rokoch prekročili prah sedemdesiatky, spája akási zvláštna energia. S príchodom mladších generácií do radov ich publika chytili druhý dych. Okrem toho, že zistili, že o ich tvorbu je stále záujem, nadobudli aj oprávnený pocit, že majú stále čo povedať. Verne sa to prelieva do ich neukojiteľného koncertného apetítu aj nasadenia, ktoré im môžu oveľa mladší kolegovia len ticho závidieť. Výnimkou nie sú ani Judas Priest. Tí svoju rozlúčkovú šnúru príznačne nazvanú Epitaph absolvovali už pred dvanástimi rokmi.

metaloví bohovia

A nie, nebol to len jeden z marketingových trikov na vypredanie desiatok koncertov. S kapelou aj jej frontmanom Robom Halfordom to skutočne vyzeralo tak, že jedna z najzásadnejších skupín svojho žánru to zabalí. V priebehu krátkeho času sa však stal akýsi zázrak. Medzi starých pánov prišla nová a dravá krv – gitarista Ritchie Faulkner, ktorý kapelu posilnil ešte na spomínanom rozlúčkovom turné. Po trojročnej prestávke nahrali album a odvtedy sú opäť, s výnimkou covidovej prestávky, neustále na cestách alebo v štúdiu. Ich aktuálne koncerty sú prirovnávané k tomu najlepšiemu, čo kapela za päť dekád na pódiu predviedla. Iste mi dajú za pravdu aj tí čitatelia .týždňa, ktorí v nedávnom čase koncerty Judas Priest navštívili. Či už ten bratislavský v lete 2022, alebo celkom nedávne v blízkej Prahe alebo Viedni. Bolo to tvrdé, nabité, prešpikované energiou a decibelmi, ktoré dvíhali strechy koncertných hál. V mnohom za to mohol aj samotný hlas Roba Halforda. So zatiaľ posledným albumom Invincible Shield sa začiatkom tohto roka vyšplhali na priečky rebríčkov, ktoré okupovali naposledy v osemdesiatych rokoch. 

Vráťme sa v príbehu na začiatok. Judas Priest tento rok oslavujú 50 rokov od vydania prvého albumu Rocka Rolla, ktorým naštartovali svoju kariéru. V polovici 70. rokov sa ešte o heavy metale v jeho neskoršej podobe nedalo hovoriť, no príchod dvoch gitaristov na scénu už čo-to naznačoval. Prvotiny Judas Priest dýchajú mixom bluesu, tvrdšieho aj progresívneho rocku. Z tejto kombinácie sa im ako jednej z prvých kapiel podarilo vydestilovať číry britský heavy metal, ktorý vtrhol na svetovú hudobnú scénu na prelome dekád. Sledovať vývoj diskografie a tvorby Judas Priest je najvernejším obrazom o vývoji tvrdej hudby, ktorá sa začala rodiť v nehostinných a tvrdých podmienkach priemyselnej Británie. Judas Priest priamo nadviazali na líniu, ktorú jednoznačne zadefinovali skupiny Black Sabbath, Deep Purple alebo Led Zeppelin. Hoci by sa tento žáner mohol vyznačovať svojou priamočiarosťou a jasne vymedzenými hranicami, Judas Priest sa nikdy nebránili novým vplyvom a vždy mali dostatok odvahy na to, aby robili veci inak. Vo svojej kariére to napokon niekoľkokrát dokázali. 

FIN COSTELLO/REDFERNS/GETTY IMAGESJudas Priest, 1978: Bubeník Les Binks, basgitarista Ian Hill, spevák Rob Halford, gitaristi Glenn Tipton a K. K. Downing.

Albumy British Steel, Screaming for Vengeance alebo Defenders of the Faith, ktoré v prvej polovici 80.