"myslia si, že som surrealistka, ale nie som. Nikdy som nemaľovala sny ani nočné mory, maľujem svoju vlastnú realitu.“
Umenie pre ňu bolo nielen spôsobom sebavyjadrenia, ale aj prežitia. Život plný fyzickej bolesti a vypätých emócií žila otvorene a také boli aj jej obrazy. Intenzívne. FRIDA KAHLO. 13. júla si pripomíname sedemdesiate výročie úmrtia tejto výnimočnej ženy a umelkyne.
kam do galérie:
ján Krížik: Dernier cri? (Posledný výkrik?)
Výstava predstavuje cyklus fotografií z rokov 2009 – 2013. Premyslene aranžované postmoderné kompozície ženských aktov, doplnené o rôzne subjektívne zásahy a rekvizity. V koncepcii výstavy je dôležitá nová a iná transpozícia tém a príbehov, ktoré sú Krížikovi blízke. Apropriáciu, citáciu či voľnú parafrázu na rozdiel od 80. – 90. rokov významovo mení, produkcia a samotné kompozície sú provokatívnejšie, menej estetizujúce. Krížik sofistikovanejšie reaguje na klasické diela, identitu žien, seba, či spoločnosť. Na výstave predstavuje tiež výber najnovších komorne ladených figuratívnych kompozícií vytvorených prostredníctvom polaroidu (2020 – 2024) .
kde: Stredoeurópsky dom fotografie, Prepoštská 4, Bratislava
kedy: utorok - nedeľa 13.00 - 18.00
ľuboš Kotlár: Something's Wrong and I Can Feel It
Performatívna inštalácia Ľuboša Kotlára sa zaoberá primárne konceptami dočasnosti, klimatickou krízou, liminalitou, mystifikáciou, individuálnou bezmocnosťou, nutnosťou kolektívnej introspekcie, vesmírom a astrológiou. Autor využíva vopred dané architektonické prvky priestoru, ktorých zviditeľnením/transformáciou tento priestor rekontextualizuje na optické zariadenie, ktoré zachytáva a projektuje atmosférické zmeny na oblohe nad budovou Novej synagógy. Vytvára tak obraz, ktorý sa v reálnom čase transformuje mimo jeho kontroly.
kde: Nová synagóga Žilina – centrum pre súčasné umenie a kultúru
kedy: ut - ne: 13.00 – 19.00
frida Kahlo: Mexico City, 1907 – 1954
Ikona, symbol feminizmu, emancipácie a politickej angažovanosti. Vôbec po prvý krát je dielo Fridy Kahlo prezentované na bienále v Benátkach, ktoré sa koná od roku 1895. Kahlo, Pettoruti, Rolanda, Rivera, Prati a Testa sú súčasťou 114 vystavovaných latinskoamerických umelcov. Diela vybral Adriano Pedrosa, prvý kurátor z Latinskej Ameriky v histórii bienále. Výstave dominuje obraz Diego y Yo (Diego a ja), jeden z posledných autoportrétov, ktoré namaľovala, pričom na tvári má portrét Diega Riveru. Vlasy jej obopínajú krk, akoby ju dusili, po tvári jej stekajú slzy, ktoré sa zrkadlia v Riverových troch očiach. Tretie oko symbolizujúce vizionárske poznanie, ukazuje to, čo ľudské oči nedokážu vnímať. Slovami Eduarda F. Costantiniho, ktorý dielo na výstavu zapožičal: „Je to prvýkrát, čo je Fridino dielo vystavené na najstaršom bienále na svete. Frida je brilantná umelkyňa nielen pre technickú zdatnosť svojho portrétu, ale aj pre to, že si zo svojich obrazov urobila autobiografiu.”
kde: Benátske bienále, Centrálny pavilón
kedy: ut - ne: 11.00 - 19.00
"V tejto nemocnici, v noci okolo mojej postele tancuje smrť.”
Frida Kahlo chcela byť lekárkou. V roku 1922 začala ako 15-ročná navštevovať elitnú, prevažne mužskú National Preparatory School, absolvovala kurzy biológie, zoológie a anatómie. Už v tomto veku musela žiť s pretrvávajúcimi následkami detskej obrny. A potom prišiel 17. september 1925. Autobus, ktorým išla zo školy domov mal nehodu, kovová tyč sa odlomila a prerazila jej telo, mala trojnásobnú zlomeninu chrbtice, rozdrvenú panvu a vážne zlomenú pravú nohu a chodidlo. Takmer neprežila. Po niekoľkých operáciách jej nasadili sadrový korzet, ktorý v rôznych variáciách musela nosiť celý život. "Bez toho, aby som o tom nejako zvlášť premýšľala, začala som maľovať,” spomína Kahlo. Matka jej objednala prenosný stojan, na posteľ pripevnila zrkadlo a maľovala v posteli seba a svojich blízkych. Gómezovi Ariasovi napísala: „Život ti čoskoro odhalí svoje tajomstvá. Ja už to všetko viem. Bola som dieťa, ktoré sa pohybovalo vo svete farieb. Moje priateľky sa pomaly stávali ženami, ja som zostarla v jedinom momente.“ Celý život prežila v bolestiach, ktoré pretrasformovala do umenia. "Dúfam, že odchod bude radostný a dúfam, že sa už nikdy nevrátim.”
do kina:
svet podľa Muchu
Pri tvorbe unikátneho dokumentu čerpali autori z množstva doposiaľ nepublikovanej korešpondencie, poznámok, denníkov a množstva spomienok. Multižánrovým umeleckým dokumentom kombinujúcim archívne zábery, animačné sekvencie a rozhovory s expertmi a umelcami ovplyvnenými Muchom, sprevádza divákov jeho syn Jiří, ktorý sa písaním otcovej biografie vyrovnáva s jeho odkazom a otázkou, prečo sa otec na vrchole slávy rozhodol opustiť Paríž a snažil o návrat do Čiech. Snímka ponúka prostredníctvom málo známych detailov nový a v mnohom prekvapivý pohľad na osud a život tejto fascinujúcej osobnosti a jej odkaze.
kde: kino Nostalgia, Bratislava
kedy: 13. júla o 18.00
zlý herec
Provokatívny a veľmi aktuálny film scenáristu a režiséra Jorgeho Cuchího, ktorý vyniká strhujúcim thrillerovým tempom. Je to prenikavé skúmanie konsenzu a pravdy v ére po #MeToo a zároveň šokujúci pohľad na to, ako sa spravodlivosť presadzuje tvárou v tvár sociálnym médiám. Po nakrútení intímnej scény obviní herečka Sandra svojho kolegu Daniela zo znásilnenia. Daniel je rozzúrený a tvrdí, že je nevinný, zatiaľ čo producenti filmu sa snažia zmierniť následky a zabrániť tomu, aby sa z incidentu stal škandál.
"Bolo mi jasné, že toto dievča je autentickým umelcom."
Príbeh Diega a Fridy je ako z Márquezovho románu. Dvaja umelci, ktorí nedokázali žiť spolu ani bez seba. Stretli sa už keď Frida chodila na strednú školu, v posluchárni vtedy Rivera maľoval jednu zo svojich prvých nástenných malieb. Potom sa stretli na večierku fotografky Tiny Modotti, najskôr ich spojil komunizmus a potom komplikovaná láska. Fridiny rodičia popísali ich manželstvo ako “keď si slon zoberie holubicu.” Frida sledovala Diega pri maľovaní, učila sa remeslu. Na jednej strane jeho murálie s historickými témami, na druhej jej autobiografické plátna. Diego naučil Fridu vyrozprávať príbeh maľbou. A jej “rozprávačské” schopnosti sa stále rozvíjali. Frida maľovala to čím žila a Diego tak bol súčasťou jej obrazov. Schádzali sa, rozchádzali, no ich prepojenie bolo za každých okolností silné. Jeho symbolom je i dom vo štvrti San Angel v Mexico City, kde teraz sídli múzeum Diego Rivera Studio. Dve budovy, jeho ružová, jej modrá, v štýle Le Corbusiera, spojené úzkym mostom.
z gauča:
frida. Jej pravda, jej umenie, jej slová (Prime Video)
Nový dokument režisérky Carly Gutierrez necháva Fridu rozprávať svoj príbeh vlastnými slovami. Citáty z denníkov a korešpondencie sa stali základom, rovnako ako rôzne archiválie, s obrazmi Fridy Kahlo potom režisérka ešte pracuje prostredníctvom animácie. Dokument Frida. Su verdad, su arte, sus palabras (Frida. Jej pravda, jej umenie, jej slová) mal premiéru na Sundance Film Festivale, kde získal prestížnu cenu Jonathana Oppenheima za najlepší strih. Viac si o ňom prečítajte na plan.art.
frida - Viva La Vida ( kviff TV)
Cesta do srdca Mexika a vnútra ikonickej umelkyne Fridy Kahlo, ktorej diela spája bolesť i sila – a utrpenie i láska. Rovnako nahliada na jej život a tvorbu prostredníctvom osobných predmetov, jej listov či denníkových zápiskov a približuje Fridu Kahlo na jednej strane ako ženu zmietanú láskou, na druhej ako maliarku oslobodenú od telesnej bolesti.
frida ( DVD)
Film Julie Taymor nakrútený podľa životopisu H. Herreru (a osobný projekt Salmy Hayek) sa zameriava v prvom rade na kreativitu Fridy Kahlo a potom na búrlivý milostný vzťah s Riverom. Aj tu sa obrazy stávajú samostatnou “postavou”, sú rozpohybované a sú predĺžením reality. To podstatné je, že film sa pozerá za hranicu ikony. Vo filme si zahrala aj speváčka Chavela Vargas, ktorá je živou pamäťou, s Fridou sa osobne (a podľa jej slov aj intímne) poznala.
"Naozaj neviem, či sú moje obrazy neskutočné alebo nie, ale viem, že predstavujú moje najúprimnejšie sebavyjadrenie.”
Frida spočiatku maľovala aby prekonala bolesť. Osobné skúsenosti ženy sa ale postupne stávalu vážnymi témami pre umenie. Svojim intenzívnym emocionálnym obsahom prekračujú rodové hranice. Oslovujú silou intimity, ťažko nájsť obrazy, ktoré by tak dokázali komunikovať pocity ženy, ktorá (opakovane) prišla o dieťa. Obrazy sa stávajú autobiografiou, denníkom. Breton popísal Fridine obrazy ako stuhou oviazané bomby. Prelomové sú diela, ktoré vznikli počas jej pobytu v Amerike, kde sprevádzala Diega. A výrazným tvorivým obdobím boli roky po rozvode s Riverom. Na autoportrétoch ju vidíme obklopenú domácimi opicami, mačkami a papagájmi uprostred exotickej vegetácie. Z tohto obdobia pochádza i známy dvojitý autoportrét. Na pozadí temnej oblohy sú „dvojičky“ spojené jednou tepnou, ktorá vedie zo srdca do srdca. A spomeňme i Autoportrét s ostrihanými vlasmi, Kahlo v mužskom obleku drží nožnice, okolo nej sú ostrihané vlasy ako symbol prestrihnutia okov. Keď Riveru prichytila s inými ženami, viackrát si ostrihala dlhé vlasy, ktoré zbožňoval.
Na rozdiel od trendu abstraktného umenia 20. storočia bola jej tvorba nekompromisne figurálna. Kahlo vyvinula jedinečný portrétny štýl založený čiastočne na španielskej ex voto tradícii náboženského maliarstva. "Ani Derain, ani ja, ani ty," napísal Picasso Riverovi, "nie sme schopní namaľovať hlavu ako Frida Kahlo.”
na počúvanie:
john Cale: Poptical Illusion
Ikona kontrakultúry John Cale len nedávno vydal album Mercy a už je tu ďalšia novinka, v ktorej Cale ukazuje veľmi zábavnú časť svojho (hudobného) ja, napr. Shark-Shark, komornej a primočiarej skladbe takto odkazuje k Velvet Underground. Album plný pochmúrnych piesní no súčasne plný hravej energie. Ľahkosť, snovosť, ale i drive. Cale hrá na organ, syntenzátor aj klavír, stále dokáže prekvapiť zaujímavými riffmi, žiadne staromilstvo, Cale stavia na skúsenosti, ale stále aj po 80-ke skúša niečo nové - v tom by mohla byť metaforou skladba How We See The Light - každý koniec prináša novú múdrosť a šancu vyskúšať niečo iné. A ako nieto poznamenal: “Caleovi sa opäť podarilo dať nám hudbu, ktorá je tak náročná, ako je aj prístupná.”
frida OST
Film Frida získal šesť nominácií na Oscara a premenil dve - za najlepšie masky a hudbu. Soundtrack k filmu je pestrou zmesou pôvodnej mexickej hudby a inštrumentálnych skladieb. “Mexickú hudbu nemožno zovšeobecňovať, veľmi sa líši od jedného regiónu k druhému, ale v jej folklórnej hudbe je určitý harmonický odtlačok prsta, používanie po sebe nasledujúcich tercií a hrdé vyhýbanie sa príliš zložitým harmóniám. Zistil som, že ak sa budem držať tohto základného harmonického podpisu a zostanem veľmi úprimný pri svojich melódiách.” povedal autor hudby Elliot Goldenthal, ktorý zvolil pri komponovaní prístup melodickej intimity. Počúvame skvelú Lilu Downs a vracia sa Chavela Vargas.
Paloma Negra
Som unavený z plaču a nesvitá
Už neviem, či ťa mám preklínať alebo sa za teba modliť
Bojím sa ťa hľadať a nájsť
...a ešte zostaňme v Mexiku s jednou z tradičných skladieb La Malagueña, ktorú pod názvom Malagueña Salerosa opäť preslávili vo svojej verzii Chingon, skupina okolo režiséra Roberta Rodrigeza. Skladba sa objavila na ich prvom albume Mexican Spaghetti Western a zaznela aj v pokračovaní rovnakej žánrovky Desperado - Once Upon a Time in Mexico. Skladbu potom použil i Quentin Tarantino v Kill Bill 2.
Frida Kahlo maľovala najmä pre seba. A aj keď dostávala občas aj objednávky, počas života predala iba málo obrazov. Dnes sa ceny na aukciách pohybujú v rádoch miliónov a stala sa globálnym fenoménom. Fridina tvorba bola počas jej života do značnej miery zatienená prácou jej manžela. Po úspechu výstavy v New Yorku odcestovala do Paríža, kde jej Andre Breton sľúbil usporiadať výstavu. Fridu ale čakalo sklamanie, pretože Breton nič pre výstavu neurobil a svojmu milencovi, portrétnemu fotografovi Nicolasovi Murayovi napísala: „Oplatilo sa sem prísť len preto, aby sme videli, prečo Európa hnije, prečo sú všetci títo ľudia – na nič neužitoční – príčinou všetkých Hitlerov a Mussoliniov.“ Pomohol jej však Marcel Duchamp a výstava mala úspech, Louvre kúpil jeden z obrazov a bolo to prvé dielo od mexického umelca 20. storočia. V spomienkach Diega Riveru na výstave Vasilij Kandinskij pobozkal Fridu na líca, „zatiaľ čo mu po tvári stekali slzy číreho dojatia“. Pablo Picasso dal Kahlo pár náušníc v tvare rúk, s ktorými sa vyobrazila na neskoršom autoportréte. Až v roku 1953, krátko pred smrťou, mala Kahlo konečne sólo výstavu v Mexico City. Jej prácu tam predtým bolo možné vidieť len na skupinových výstavách. Hoci bola Kahlo po operácii nohy stále pripútaná na lôžko, trvala na tom, že musí byť na vernisáži. Priviezli ju na posteli, z baldachýnu postele viseli papier-mâché kostry a na záver si zaspievala svoje obľúbené mexické balady..
na čítanie:
frida Kahlo: Intimní autoportrét
Je to už viac ako dvadsať rokov, kedy v českom preklade vyšla kniha, ktorá je výberom z listov, denníkov a ďalších textov Fridy Kahlo. Frida si intenzívne viedla ilustrovaný denník posledných desať rokov svojho života. V knihe tak nechýbajú ani kresby z týchto denníkov vrátane jej originálneho rukopisu, málo známe fotografie, reprodukcie obrazov. Útla kniha tak popri obraze dáva zaznieť aj jej (kritickým) myšlienkam a pocitom, vyjadreným často veľmi poeticky.
patti Smith: M Train
Okrem toho, že je to skvelá kniha na leto (stále), nájdeme v nej aj kapitolu o dvoch cestách Patti Smith do domu Fridy Kahlo Casa Azul doplnenú o fotografie. Prvý krát o dome čítala v knihe Fabulous life of Diego Rivera, ktorú dostala na svoje 16. narodeniny. V roku 1971 sa po prvý krát vydala do Mexika - navštíviť Casa Azul a ochutnať najlepšiu kávu na svete, podľa odporúčania W. Burroughsa, ktorý jej povedal, že najlepšiu kávu pestujú v horách za mestom Veracruz. Zbalila si notes, Antológiu od A. Artauda, fotoaparát a vyrazila do Coyoacánu. Dom bol ale v rekonštrukcii a tak ho nebolo možné navštíviť. Po desiatkach rokov od tohto sklamania išla Patti do Casa Azul na pozvanie riaditeľky múzea aby predniesla reč o Fride Kahlo.
Tentoraz sa už do domu dostala, dokonca spala v Diegovej posteli, ale preto, že jej v ten deň bolo nevoľno. Celá návšteva tým bola poznačená. “Stěží dokážu říct, o čem jsem mluvila, ale na konci jsem jim zpívala, jako jsem zpívala ptákům na parapetu. Byla to píseň, která ke mně prišla, když jsem ležela na Diegovie lůžku. Byla to píseň o motýlech, které Noguchi věnoval Fridě. Viděla jsem slzy, které tekly dolů po ředitelčiných tvářích a tvářích žen, které se o mně tak něžně staraly.”
Frida Kahlo je svojím zjavom i dielom úzko spätá s mexickou kultúrou. Obliekala sa do vyšívaných topov a dlhých bohatých farebných sukní, čo je štýl spojený s matriarchálnou spoločnosťou v regióne Tehuantepec. Na jej obrazoch sa často objavujú motívy z tradičnej pôvodnej kultúry. No ani Kahlo v ostatných rokoch neminula kritická diskusia o privlastňovaní domorodej kultúry v umeleckých dielach.
Alberto McKelligan Hernandez, odborný asistent dejín umenia na Portland State University v diskusii konanej na jednej z výstav Fridy Kahlo na tému kultúrneho privlastňovania v jej diele veľmi správne upozonil na to “aké dôležité je zvážiť špecifický historický/národný kontext, v ktorom sa obrazový materiál vyvinul, pretože to má v tomto prípade zásadný význam. Keď Kahlo vytvárala napr. obraz, na ktorom sa prezentovala v tradičnom odeve Tehuany, bolo to súčasťou väčšieho národného úsilia o prehodnotenie významu domorodej kultúry v Mexiku po revolúcii, spôsob, ako prekonať históriu kolonializmu v regióne. Mnoho intelektuálov, spisovateľov a výtvarných umelcov sa pokúšalo vložiť do svojej práce domorodé obrazy ako spôsob oslavy tohto dedičstva, ktoré bolo v mexickej kultúre a mexickom umení dlho marginalizované. Takže, pokiaľ ide o pôvodné publikum, nikto v porevolučnom Mexiku by ten obraz nečítal ako Kahlo, ktorá sa prezentuje ako Tehuana. Okamžite by sa to chápalo ako súčasť tejto politickej oslavy domorodej kultúry, aby sa zmenila národná identita Mexika. Preto si myslím, že je dôležité nestratiť prehľad o väčších štrukturálnych podmienkach, v ktorých sa tieto obrazy objavujú. Je to veľmi odlišné od druhu diskurzu o privlastňovaní, ktorý stojí na tom, že sa jednotlivec rozhodne z niečoho profitovať a využívať to. Dôležitej časti konverzácie chýba prehľad o tomto sociálnom kontexte.”
...a ešte pozvánka na čítanie z knihy Láska spred Slovnaftu spojené s diskusiou, ktorá bude 16. júla o 17.00 v Letnej čitárni U červeného raka. Autorom románu je Peter “Šlepo” Šlepecký, ktorý bol klientom združenia Odyseus (a ktoré knihu aj vydalo), predtým ako v roku 2021 tragicky zahynul pri prechádzaní cez cestu neďaleko Centra pre liečbu drogových závislostí. Dej románu sa odohráva v súčasnej Bratislave a opisuje životné peripetie hlavnej postavy Laca, ktorá má silné autobiografické črty. Laco chodí na abstinentské skupiny, striedavo abstinuje a užíva, podľa toho, čo sa v jeho živote deje. Román popisuje tiež jeho romantický a milostný vzťah k žene, ktorá poskytuje sexuálne služby na Slovnaftskej ulici. Je surovým, no zároveň citlivým a triezvym náhľadom na realitu človeka, ktorý žije na okraji spoločnosti. Po čítaní bude nasledovať koncert skupiny Terrible 2s. "Skutočné dielo, napísané krvou. “Prekliaty básnik” Peter Šlepecký už ďalšie nenapíše, ale úplne stačí. Prečítala som na jeden dych, dávno ma nič tak nezasiahlo. Kniha z úplného dna tých najšpinavších bratislavských ulíc, napísaná tak jednoducho a silno, s takou túžbou po láske, napriek všetkému. Toto je niečo, čo je vzácne!" (krstná mama románu, hudobníčka a skladateľka Lucia Piussi)
S láskavým dovolením OZ Odyseus vám ponúkame krátku ukážku:
Svet nebol nič moc. Keď mal Laco chute na drogy, v tieni za každým rohom akoby čakali démoni a on vedel, že tam fakt čakali. Farby boli sýte, vnímanie našponované a bál sa, že stretne starých známych. A keď bol stabilizovaný, všetko bolo ustálené, ale proste nič moc. Nemal sa z čoho tešiť, keď práve nebol na koncerte alebo nebesedoval s kamarátmi. Kedysi chodil na výlety do prírody, ale už ho to nebavilo. Ani v lese nevidel žiadnu krásu, málokedy ho niečo oslovilo, skoro nikdy. Keď zbadal srnku, tak zbadal srnku. Drogy vám dodajú toľko eufórie, že potom vám už všetko pripadá iba všedné. Ale nebolo to len o tom. Potreboval frajerku, preto sa nemal z čoho tešiť, ale tak trpezlivo čakal, až si zvykol na tú realitu.
Teraz bol však svet najstrašnejší zo všetkých možných, ktoré v abstinencii videl. Hormóny z lásky, ktoré mu spôsobili stavy silného vytrženia a nádej, ktorú mu Alica dala, odchádzali. Bolo to ako keď je morský odliv, a vy zostanete ako ryba na suchu. Bolo to ako keď odíde stav z pervitínu, a príde niekedy strašná depresia. Farby zošedli o niekoľko odtieňov. Skutočne to videl, nie je to len prirovnanie. Kríky, lemujúce ulicu, po ktorej išiel do práce, boli ako poprášené hrubou vrstvou sopečného popolu. To nebola len bezpohlavnosť a sterilnosť akože krásnej prírody, ktorú vnímal skoro stále, to bolo niečo dojímavo hrozné, akoby celý svet prehral vo vlastnej zbytočnosti, a asi aj prehral a bol na kolenách.
Ale najhorší bol filozofický rozmer tejto nešťastnej lásky. On išiel do práce ako bol zvyknutý, mozog dával nohám pokyn, ako toľkokrát predtým, ale on nevedel prečo. Úplne stratil motiváciu. To, prečo sa vôbec hýbal, sprchoval, holil, bola láska, nič iné.
PLAN.ART vám praje príjemné víkendové dni!