citadela Blaha Uhlára

Prvýkrát som zažil Blaha Uhlára v trnavskom divadle v druhej polovici osemdesiatych rokov. V Trnave sa vtedy stala dramaturgičkou Jana Juráňová, ktorá bola dovtedy u nás v Literárnovednom ústave na študijnom pobyte alebo na ašpirantúre. Mala nadanie od Boha, ale možno práve preto jej literárna veda nestačila. A mala v sebe vždy aj čosi performatívne, divadelné, no nerada sa predvádzala. Raz s našou ďalšou kolegyňou Evou Jenčíkovou, odchovankyňou Karola Horáka, zastavili na Pražskej ulici polievacie auto a šoféra sa spýtali, či by nás nezaviezol na Úprkovu ulicu, kde môj kamarát Peter Stoličný práve oslavoval narodeniny. Šoférovi sa to zapáčilo, dievčatá boli šarmantné a ja som sa zviezol s nimi, a tak nás viezol a polieval, prišli sme spokojní na Úprkovu, menej už boli asi spokojní ostatní gratulanti. Keď prestala chodiť za nami do ústavu, začali sme chodiť my za ňou do Trnavy.

Dvojkombinácia Uhlár & Nvota práve pracovala na zlatom období trnavského divadla, spojeného s hereckou garnitúrou Zuzany Kronerovej a Maroša Zednikoviča na jednej a Jarom Filipom na druhej strane. Robili nezávislé divadlo. Potom som chodil do Stoky, keď ešte boli spolu s Gunagu, potom na Martanovičovu, ktorej vrcholom boli telesné performácie sestier Piussi, hodné Postřižin, a na diskusie, ktoré boli rodnými sestrami Ragtimu a intuície Bebeho, a napokon do Cvernovky a do Ymcy. 

Stoku som spolu s divadlom Slávy Daubnerovej pokladal za to najlepšie, čo u nás na nezávislej scéne vzniklo. Chodil som na Stoku aj s Altou dlhé roky, boli to pre mňa príbehy slovenského mikrokozmu posledných desaťročí, no divadlo ma opustilo, keď som už takmer nič nepočul. Stoku Blaha Uhlára a Slávu Daubnerovú však bolo dôležité najmä vidieť, a tak som ešte videl Uhlárovu Oumuamuu, akési vesmírne posolstvo šuštiaceho papiera, a Masterpiece Slávy Daubnerovej ako jej životný predel. S Blahom Uhlárom sme sa pozdravili, bolo to ako na korze – vedeli sme o sebe, ale boli sme každý z inej citadely.