už sa nestretneme, nebudeme sa zhovárať, nadávať, klebetiť, filozofovať, smiať sa, plakať, opíjať sa – nič. Definitívne. Nechce sa mi tomu veriť, aj keď si plne uvedomujem, že vedome i podvedome robil všetko pre to, aby to tak skončilo. Možno som za tie roky nadobudla pocit, že Blaho môže urobiť čokoľvek a nestane sa nič. Otrasie sa (raz rýchlejšie, inokedy pomalšie) a funguje ďalej. Blaho bol jednou z mála istôt v tejto krajine.
Navonok stále drsný muž s prirodzenou autoritou, jeden z najšarmantnejších džentlmenov, akého som mohla spoznať, vo vnútri citlivé dieťa. Ak chcel, vedel v jednom vulgarizme povedať všetko, čo si o človeku či o situácii myslel. Radikálne úprimný.
Blaho by sa dal prirovnať k mnohým literárnym autorom, režisérom, zakladateľom divadla. Ale načo vôbec prirovnávať? Blaho Uhlár bol iba jeden, nikým a ničím nezameniteľný, nenahraditeľný. Ak by som ale bola extrémne patetická (a teraz si to chcem dovoliť), povedala by som, že bol čiastočne taký slovenský Charles Bukowski. Aj ho mal rád. Aj ho inscenoval, dramatizoval. Aj s ním nesúhlasil. Možno povedať, že s ním udržiaval zdravý, prirodzený vzťah.
Práve vzťahy boli Blahovým epicentrom jestvovania – súkromného i profesionálneho, čo bolo de facto jedno a to isté. Jeho život bolo divadlo. Bez akejkoľvek osobnej špekulácie vytvoril Uhlár spolu s Karáskom na začiatku 90. rokov (i keď to sa začalo už trochu skôr) na Slovensku fenomén – Stoku. A súčasne sa stal neodlučiteľnou súčasťou trnavského ochotníckeho súboru DISK. Rovnako ako aj metóda kolektívnej autorskej tvorby a improvizácie.
„Uhlárove divadlo by nebolo, keby si s ním nevytvorilo putá jeho publikum.“
Aj keď si to možno mnohí dnes nepriznajú ani sami pred sebou, stal sa ich inšpiráciou. Stoky by nebolo bez čírych vnútorných vzťahov a osobností, ktoré sa medzi sebou absolútne obnažovali, otvárali svoje súkromné a spoločenské radosti, smútky, traumy. Stoka (prvotná, aj jej ďalšie tváre) absolútne napĺňala funkcie a úlohy dramatického umenia od jeho počiatkov. Mala socializačný, komunitný, vzdelávací, estetický, filozofický a aj politický rozmer. K publiku sa jej herci a herečky prihovárali v rôznych, mnohokrát absurdných, groteskných situáciách. Hovorili o rozmanitých a súčasne bežných vzťahoch v spoločnosti, predstavovali rôznorodé charaktery, ich vzájomné reakcie. Uhlárove inscenácie nás niekedy pobavili, trošičku pohladili svojou ľúbivosťou, ale primárne z nich mrazilo. Niekedy bolo až nepochopiteľné, ako konkrétne sa všetkým zapojeným autorom a autorkám podarilo zrkadliť našu malosť či vplyv moci na naše konanie.
Stoka i DISK mali najmä pre svojich členov a členky (a čiastočne aj pre divákov) aj arteterapeutický rozmer. Celý princíp tvorby sa zakladal na absolútnej dôvere nielen voči skupine zapojených, ale najmä smerom k režisérovi – Blahovi, ktorý z množstva improvizačného materiálu vytvoril jeden, i keď fragmentárny dramatický celok. Extrémna dôvera, ktorú môžeme mať iba k najbližším alebo k transcendentálnym sféram bytia. Blaho vedel takéto bezpečné prostredie vytvoriť, a aj ho vyhľadával. Nielen jemu sa ľudia odovzdávali s cieľom vytvoriť niečo umelecké, čo prežije. Fungovalo to aj opačne.
Bezpečie a dôvera nie sú bežné, budujú sa dlho, a zakaždým ostávajú veľmi krehké. Ako dlho sa môžu tvoriť a ako jednoducho, primitívne sa dokážu vytratiť. O tom by mohli, ak by chceli, rozprávať tí, ktorých cesty s Blahom sa rozdelili. Nikdy však nie definitívne.
Uhlárove divadlo by nebolo, keby si s ním nevytvorilo putá jeho publikum. Stoka sa stala nielen v časoch mečiarizmu, ale s pokračovaním do súčasnosti, „ostrovom pozitívnej deviácie“. Ponúkla veľkej a silnej komunite ľudí nielen v Bratislave bezpečné prostredie. Ľudia jednoducho Uhlárovi dôverovali. Presvedčil ich svojou prácou, že uvidia kvalitné divadlo, a aj preto sa vracali. V jeho prípade aj do rôznych priestorov.
MIROSLAV KOŠIRER/TASR30. december 2006, Bratislava: Blaho Uhlár pred Stokou, kde sa na stretnutí členov a fanúšikov divadla odohrala inscenácia Odraz. Vystúpenie sprevádzala skupina Živé kvety, ktorá v divadle pravidelne koncertovala.
Radikálna úprimnosť sa nestretne vždy s porozumením. A už vôbec nie v postsovietskej krajine, ktorej časť by chcela žiť slobodný život s výhodami, ale aj s pravidlami demokracie. Zdá sa, že táto časť spoločnosti je na Slovensku v dlhodobo pretrvávajúcej menšine a je odsúdená na nekonečný boj s predstaviteľmi a predstaviteľkami moci. Z Blaha Uhlára sa tak stal bojovník, ktorým nikdy netúžil byť. Chcel iba robiť to, čo najlepšie vedel. Neustále však narážal na mantinely a nezľakol sa ich, naopak, pomenúval ich.
Uhlár a Stoka sú súčasťou maturitnej otázky. Je to aj štátnicová otázka. Vznikali a vznikajú recenzie, štúdie, knihy, rozhovory. Blaho dostával ocenenia, vyznamenania, na začiatku tohto roka aj najvyššie štátne vyznamenanie od prezidentky Zuzany Čaputovej, Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj SR v oblasti umenia a kultúry. Na jeho pohrebe bola Čestná stráž Slovenskej republiky, ktorá kondolovala rodine v mene súčasného prezidenta. Mám intenzívny pocit, že Blaho by sa z toho pogrcal. Alebo minimálne použil pár jemu vlastných vulgarizmov na opis situácie. Alebo sa z toho iba niekde, kde teraz je, tak krásno-strašidelne rehotal, ako to len on vedel. Napriek všetkému vymenovanému (a dalo by sa toho viac) mnohokrát (a ani tento rok) nedostal finančnú podporu na tvorbu inscenácie. Už po jeho smrti o tom veľmi jasne napísal bývalý šéfredaktor časopisu Svět a Divadlo, Karel Král. Text sa zdieľa aj na sociálnych sieťach a komentuje. A snáď by tých online dialógov aj stačilo, lebo ono sa to naozaj nepríjemne čo i len číta.
Uhlár a jeho tím mali čo povedať, a to najmä v divadle. Minimálne Uhlár to už ale nepovie. Škodou ostáva, že za tých viac ako tridsať rokov demokratického Slovenska sa nenašiel ani nikto iný, či iná, kto by Stoke pomohol. Nie je ničím výnimočným, že tam, kde zlyháva štát, môže byť pomocný iný segment spoločnosti. Ekonomicky silný subjekt, ktorému 50-tisíc eur ročne v podobe filantropie v oblasti kultúry a umenia neurobí nič. Stoke by to však zaplatilo nájom priestoru, tvorbu novej inscenácie a reprízy. Uhlár toho naozaj nepotreboval veľa. Takýchto subjektov máme na Slovensku celkom dosť. A nenašiel sa. Aj to je súčasťou správy o (ne)kultúrnom nastavení Slovenska.
Uhlár ma nasral. Nie prvýkrát. Teraz ale definitívne. Odišiel skoro. Nie som jediná, ktorá sa musí naučiť žiť bez neho a nikdy to nebude ľahké. Len časom to bude menej bolieť.