tanec pri tyči – slušným občianskym menom pole dance – by podľa celkom vážnych debát mohol byť súčasťou už nasledujúcich letných olympijských hier.
Tanec pri tyči má aj inú konotáciu. Spája sa s istotne umelecky nehodnotiteľným výkonom na minipódiách v zariadeniach poskytujúcich prechodnú radosť – väčšinou pánom. Tanečníčky pri tyči v spomínaných zariadeniach nemajú dobrú povesť, lebo predávajú svoje telo. Lenže: reportáže spred niekoľkých rokov presvedčili aj autora týchto riadkov, že väčšina pracovníčok podobných zariadení tam nie je z vlastného rozhodnutia, a z nejakej radosti z tejto práce už vôbec nie. Pripomína to aj isté zanedbané funkcie štátu, ktorý je členským štátom tzv. Newyorskej dohody. Tá totiž zakazuje obchod s bielym mäsom, ale to, ako sme na tom so zákazom či potláčaním podobných služieb, by si zaslúžilo slušnejšiu analýzu.
Vráťme sa k tyči. Keď predstaviteľ parlamentnej, ešte k tomu koaličnej politickej strany hodnotí aktívnu umelkyňu slovami, že „tancuje pri tyči“, vystavuje jej morálny biľag a mieni dehonestovať jej výkon. Metafora podobného druhu však môže vzniknúť len u jedinca, ktorý o pole dance v živote nepočul, zato výkon na minipódiách obšťastňovacieho zariadenia pozná dôverne. Je to istá forma priznania, ku ktorej môže ako napádaná umelkyňa, tak aj pozorovateľ priradiť maximálne tak úškrn. Ak nie rovno výsmech.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.