festival Cinematik sa už roky teší výraznej diváckej priazni, stabilnej návštevnosti a precíznemu kurátorskému výberu filmov, ktoré často neskôr preniknú aj do našej distribúcie. Práve možnosť vidieť tieto očakávané snímky ešte pred ich oficiálnym uvedením je jedným z hlavných lákadiel festivalu. Pre návštevníkov to znamená nielen obohatenie filmových rozhľadov, ale aj jedinečný pocit výnimočnosti, že majú náskok a môžu zdieľať odporúčania s okruhom svojich známych, čím sa stáva akousi platformou nielen pre osobný zážitok, ale aj kultúrny networking.
Posledná edícia festivalu ponúkla hneď niekoľko sľubných titulov, na ktoré nedočkavo čakáme, už odkedy sa o nich začalo šepkať po premiérach na áčkových podujatiach Berlinale a Cannes: Yorgos Lanthimos sa vracia k svojej charakteristickej minimalistickej reflexii ľudských vzťahov vo filme Podoby láskavosti, kde znovu skúma chladnú, takmer klinickú podstatu medziľudskej interakcie.
Mimoriadnu pozornosť upútava aj dokument Ešte nie som, kým chcem byť (Klára Tásovská) „česko-slovenskej Nan Goldin“, fotografke Libuši Jarcovjákovej. Sviežo, originálne a svojsky kombinuje kolážovitý vizuálny štýl s prepracovaným zvukom odvíjaným od tempa samotného filmu, predkladá intímne výpovede z jej denníkov. V celku sa tak divákovi predostiera jedinečný obraz človeka zápasiaceho s vlastnou identitou a postavením vo svete.
„Na Cinematiku sa tento rok kvalitou nešetrilo.“
Najväčším prekvapením sa však stáva body horor, v ktorom Demi Moore predvádza strhujúci comeback v úlohe starnúcej televíznej hviezdy. Posadnutá túžbou po večnej mladosti ide do extrémov, aby si zachovala pozíciu v patriarchálnom toxickom priemysle. Na sedadlách sa počas premietania v Dome umenia zvíjali takmer všetci – podaktorí s hlavami medzi nohami, podaktorí s rukami pred očami s malými štrbinami na umožnenie sledovania menej žalúdkovo nepríjemných epizód. Ak je niečo potrebné vidieť v obrovskej kinosále s kvalitným ozvučením, je to práve Substancia (Coralie Fargeat).
Asociácia slovenských filmových klubov sa tiež mohla pýšiť hneď niekoľkými výnimočnými titulmi: devastujúci príbeh o iránskej judistke Tatami (Guy Nattiv, Zar Amir Ebrahimi) získal cenu divákov, Viggo Mortensen v romantickej westernovke Až na koniec sveta zasa preukázal jeho neutíchajúce režijné snahy. Novinka Paola Sorrentina Parthenope síce môže pôsobiť tematicky ohrane, no vizuálnosťou stále poteší azda každé divácke oko. Za spomenutie stojí aj Krv na perách (Rose Glass), ktorá prichádza do distribúcie už tento týždeň spolu s krátkym animovaným predfilmom slovenského režiséra Matúša Vizára. Free the Chickens bolo uvedené na najväčšom festivale animovaného filmu v Annecy a satiricky poukazuje na moderné fungovanie sveta, kde ani príroda nie je bezpečným miestom pre zvieratá.
Po minuloročnom úspechu filmu Tonko, Slávka a kúzelné svetlo režiséra Filipa Pošivača pokračuje úsilie o obnovenie vysokokvalitnej stop-motion bábkovej animácie v kontexte súčasnej národnej kinematografie. Keď život chutí (Kristina Dufková) taktiež reflektuje témy inakosti počas dospievania, čím osloví širšie demografické skupiny a zároveň upevňuje význam bábkovej animácie v aktuálnej tvorbe.
Na Cinematiku sa tento rok kvalitou nešetrilo. Nevadilo ani čvachtanie v premoknutých topánkach počas čakania v radoch na najočakávanejšie filmy – a tie teda boli skutočne dlhočízne! Azda najslušnejšie, aké som za celú éru mojich návštev festivalu zatiaľ zažila. Niekoľkokrát sa ani neušlo miesto zopár desiatkam, či dokonca stovkám ľudí. A to je skvelé znamenie.