Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Daniela Hodrová vyvoláva Adrienu Šimotovú

.peter Zajac .kultúra .kultúra

Česká literárna teoretička, prozaička a esejistka Daniela Hodrová (5. júla 1946 – 31. augusta 2024) zomrela pred čosi vyše mesiacom. Bola spolu s Vladimírom Macurom našou kamarátkou od osemdesiatych rokov dnes už naozaj minulého storočia.

Daniela Hodrová vyvoláva Adrienu Šimotovú PETER PIOVARCSY Na fotografiách sú diela Adrieny Šimotovej, detail jej podpisu a zábery z inštalácie na výstave v bratislavskej Galérii 19.

daniela Hodrová bola vyvolávačkou mŕtvych. Dnes ju už vyvolávame my. Daniela bola jemná, tichá žena. Viac sa pozerala, ako hovorila. Bola prozaičkou, verejne publikujúcou až v čase po spoločenskej zmene v roku 1989, napísala trilógiu Trýznivé město (1999) – Podobojí (1991), Kukly (1991), Théta (1992), potom Město vidím (1992), Perunův den (1994), Ztracené děti (1997), Komedie (2003), Vyvolávání (2010), Točité věty (2015), Ta blízkost (2019), Co přichází aneb Cesta na Kouzelný vrch (2024). Posledný román jej z vydavateľstva priniesli niekoľko dní pred smrťou na kouzelný vrch, do nemocnice pod Petřínom. 

Jej teoretickú iniciatívu opísala v nekrológu jej mladšia kolegyňa Alice Jedličková: „Danielu Hodrovou můžeme připomenout také jako spoluzakladatelku metodologické linie spojené s činností oddělení teorie v našem ústavu. Prvním předpokladem vzniku této metodologie bylo její šťastné setkání s Vladimírem Macurou na akademickém pracovišti v druhé polovině sedmdesátých let. 

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite