nové je na výstave koncepčné spojenie Marie Bartuszovej s Michalom Kernom. Kurátorka Daniela Čarná sa spoľahla, že prieniky ich tvorby vytvoria to, čo nazýva český filozof Miroslav Petříček morfogenetickými rezonanciami a čo by sme mohli laicky označiť ako to, čo visí v nejakom čase vo vzduchu. Niekedy sú tie vzťahy zjavné, inokedy skryté a ešte v iných prípadoch dané len nespojitou podobnosťou. Taký je aj vzťah medzi umením Marie Bartuszovej a Michala Kerna. 

V jednej chvíli došlo na to, či sa obaja poznali osobne. Daniela Čarná mi to potvrdila s odkazom na denníky Marie Bartuszovej, Gabriela Garlatyová o tom v monografii Maria Bartuszová (2020) píše obozretnejšie, že „obaja umelci sa údajne stretli na výlete vo Vysokých Tatrách, no nič bližšie o ich stretnutí nevieme“. 

Aj keď ich osobné stretnutie ostáva zahalené polotajomstvom slovíčka údajne, poznali sa však podľa Gabriely Garlatyovej „z umeleckých aktivít, pravdepodobne z výstav neoficiálneho diania v 80. rokoch, ktoré Bartuszová navštívila, i keď nebola ich účastníčkou“.