rozsiahle priestory benátskeho Bienále umenia – La Biennale di Venezia Arte, ktoré musí návštevník prejsť, aby videl všetko alebo sa k tomuto cieľu priblížil, si žiadajú dobrú fyzickú kondíciu a otvorenosť mysle. Ak si nastavíte krokomer, zistíte, že za dva dni takto zvládnete tridsať kilometrov. Odmenou je možnosť vidieť a pochopiť diela stoviek umelcov z krajín, kde sa možno fyzicky nikdy nedostanete.
Tohtoročné Bienále v Benátkach je výnimočné. Nielen preto, že na ňom po rokoch opäť vystavujú slovenskí umelci. Zažíva šesťdesiate jubileum. Výročiu zodpovedá hlavná téma, ktorá často nepriznane spája ľudí na celom svete a mnohé vystavené diela. Je ňou slovné spojenie ,,cudzinci všade“. Výber má na svedomí Brazílčan Adriano Pedrosa, umelecký riaditeľ Museu de Arte de São Paulo Assis Chateaubriand v Brazílii, prvý juhoamerický kurátor benátskeho Bienále vôbec.
linda nagyováPohľad do pavilónu USA s dielami Jeffreyho Gibsona.
Pedrosa sa pre hlavné motto ročníka 2024 inšpiroval dielom Stranieri Ovunque / Foreigners Everywhere, v preklade Cudzinci všade, taliansko-britského umeleckého dua Fulvia Carnevale & James Thornhill vystupujúcich pod názvom Claire Fontaine. Dve slová názvu Stranieri Ovunque pretvorili do farebnej neónovej site-specific inštalácie v dokoch Arsenale. Vzniklo päťdesiattri nápisov v rôznych jazykoch, kde sú slová skomolené do neidentifikovateľných zhlukov písmen. Claire Fontaine inštaláciou reaguje na kolektív bojujúci proti xenofóbii v Turíne v roku 2000. Skomoleniny nápisu nás nútia skúmať cudzie jazyky v jazyku. Keď medzi výrazmi nájdeme svoju reč bez skúsenosti so slovným spojením, význam okamžite nemusíme nájsť. Skomoleniny sa stávajú aj metaforami pre rôzne krízy. Reflektujú nástrahy prekladu. Výraz cudzinci všade tak nadobúda viacero významov. Medzi inými kritiku aktuálneho stavu. Podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov je v súčasnosti vysídlených približne 120 miliónov ľudí, čo predstavuje 1,5 % svetovej populácie a to zodpovedá počtu obyvateľov Japonska. Nápisy môžu v pozorovateľovi vyvolať aj pocity nepochopenia, nedorozumenia a následného odcudzenia. Nie sú to práve tieto emócie, ktoré často vládnu svetu? Pocity odcudzenia nemusia byť vyslovene ani špecifikom utečencov. Každý z nás mohol byť alebo bol niekomu cudzí v určitom okamihu, niekedy v našom živote. Pocit odcudzenia nezažívajú iba ľudia z marginalizovaných komunít, ale môžu sa s dôsledkami vyrovnať ťažšie.
queer, outsider a domorodé umelkyne
Na benátskom Bienále umenia 2024 preto dostávajú výrazný priestor outsideri, queer umelci a samoukovia, ktorí sú na okraji umeleckého sveta. Pedrosa predstavuje tvorcov z Latinskej Ameriky, Afriky, Blízkeho východu či Ázie, reflektujúcich koloniálne i postkoloniálne pohľady. Výber autorov pritom niekedy siaha až k počiatkom dvadsiateho storočia. Medzi diela samoukov v Arsenale patrí napríklad rozmerná, takmer osemmetrová tapiséria čilského ženského zoskupenia Bordadoras de Isla Negra. Tieto ženy medzi rokmi 1967 až 1980 vyšívali farebnou vlnou plátna. Znázornili na nich bežný život ľudí z dediny na pobreží.
linda nagyováLauren Halsey: Strážcovia známeho.
Medzi umelcov, ktorí v tvorbe reflektujú identitu svojho pôvodu, patrí Brett Graham z Aucklandu na Novom Zélande. Jeho socha Wastelands (2024) pripomína peripetie kmeňa Tainui, novozélandských Maorov. Vláda Nového Zélandu v roku 1858 vyhlásila močiare, bohatý zdroj pre obživu Maorov, za „odpad“ a neobývanú pôdu. Nanovo ich definovali ako územie mokradí, ktoré treba odvodniť pre potreby poľnohospodárstva. Úhory žijúce v močiaroch však pre obživu obyvateľov lokality predstavovali cenný zdroj potravy. Graham na kolesá umiestnil tzv. pātaku (sklad), tradične používaný Maormi. Svoju pātaku ale pokryl úhormi. Symbolicky tak vyjadril myšlienku pomyselného uchovania alebo záchrany pôvodného prírodného prostredia. Tvorivo zachytil už nereálnu ideu. Aj to je úloha umenia.
V exteriéroch priestorov v Arsenale nájdeme dielo súčasnej umelkyne Lauren Halsey Keepers of the Known – Strážcovia známeho (2024). Monumentálne stĺpy by ste iba na prvý pohľad zaradili do sveta antického Grécka. Hlavice stĺpov majú totiž tváre usmievavých Afroameričaniek z prostredia autorkinho okolia v Los Angeles. Zvláštna syntéza má byť podporou afroamerickej diaspóry, ktorej sa takto vzdáva úcta podobne ako architektonickým pamiatkam v západnej Európe.
environmentálny apel
Témy, ktoré na aktuálnom bienále rezonovali viac, boli spojené aj s ekológiou. Pozoruhodný objekt vyšiel od umelca Daniela Otera Torresa z Kolumbie žijúceho vo Francúzsku. Site-specific dielom Aquacero (2024) vytvoreným z nájdených recyklovateľných materiálov pripomína systém ľudovej architektúry komunity Embera žijúcej na brehoch rieky Atrato, ktorý zachytáva neznečistenú dažďovú vodu. Miestni obyvatelia majú vážne ťažkosti pri získavaní čistej vody pre znečistenie spôsobené nelegálnou ťažbou zlata. Torres pomocou metafory vyzýva na zabezpečenie prístupu k pitnej vode. Čelia jej ľudia na celom svete.
Ideu boja za záchranu klímy nájdeme v tvorbe slovenského umelca Ota Hudeca v parku Giardini Plávajúce arborétum (2024). Hudec premaľoval Československý pavilón navrhnutý v štýle neskorej moderny architektom Otakarom Novotným (1880 – 1959), ktorý postavili počas prvej Československej republiky. Na fasádu namaľoval ohrozené druhy stromov umiestnené na akýchsi pltiach. Texty o stromoch v tejto botanickej záhrade návštevník nájde na stojanoch s odkazmi na QR kódy. Pokiaľ si ich načítate, môžete počuť prebásnené príbehy stromov s komponovanou hudbou Fera Királyho. Škoda, že inštalácie stojanov nedisponujú slúchadlami s nahrávkami. Poslucháči bez dát v mobile sú tak o možnosť vypočuť si konkrétne skladby na mieste ochudobnení. Zabezpečiť slúchadlá v exteriéri by bolo pravdepodobne komplikovanejšie. Pred pavilónom je inštalácia modrej loďky so semenom borovice arolla, ohrozeného druhu pôvodom zo Slovenska. Ak si v tichosti sadnete na túto loďku, môžete opäť počuť hudbu. Počas trvania výstavy mali diváci zvyčajne jeden týždeň v mesiaci možnosť vidieť a vypočuť si dvojice spievajúcich slovenských performerov v žltých skafandroch s megafónmi. Ich vystúpenia boli protestom proti odlesňovaniu, celosvetovému výrubu stromov, pripomienkou imaginárnej dystopickej záchrany.
Vnútro Československého pavilónu tento ročník patrí umeleckej reprezentácii Českej republiky s názvom Srdce žirafy v zajatí je o dvanásť kíl ľahšie (2023). Projekt Evy Koťátkovej rozpráva príbeh žirafy Lenky, odchytenej v Keni v roku 1954. Lenku previezli do pražskej zoo, aby sa stala prvou československou žirafou. V zajatí však prežila iba dva roky.
Blízko nášho pavilónu v parku Giardini sú pavilóny Francúzska, Nemecka, Japonska, severských krajín (Fínska, Švédska, Nórska) a Veľkej Británie. Ak by sa krátka prehliadka tohtoročného bienále v článku mala uzavrieť zmienkou o umení vyspelej európskej krajiny, nemôžeme vynechať nemecký pavilón. Svoju tvorbu v ňom vystavuje viacero umelcov. Ich spoločným menovateľom je pojem migrácie. Obsahom jedného z videí s názvom Farewell (2024) režisérky Yael Bartana je akási vízia budúcnosti – rituálna ceremónia odchodu z planéty Zem do vzdialenejších galaxií. Tanečnice oblečené v bielych šatách, pripomínajúce víly rozmiestnené do tvaru kruhu v lesnej krajine, vyvolávajúc ducha romantizmu, prekračujú hranice času a priestoru. Zaujímavosťou je, že choreografka Mor Bashan pri tvorbe ich pohybov použila tanečné prvky vytvorené Rudolfom Labanom – rodákom z Bratislavy.
linda nagyováČeskoslovenský pavilón a Plávajúce arborétum Ota Hudeca, 2024.
Počas trvania benátskeho Bienále expozície navštívia státisíce ľudí z celého sveta. Nech už slovenskej účasti predchádzali rôzne nepríjemnosti spojené s rekonštrukciou pavilónu v dôsledku spadnutého stromu v roku 2019 na sklenený svetlík, ktorá komplikovala výstavné možnosti, či iné ťažkosti, treba uznať, že je skvelé mať na takomto podujatí svoje zastúpenie. Hanbou by bolo, keby ostal náš pavilón opäť zatvorený.
je jednou z najvýznamnejších a najstarších výstav súčasného umenia na svete. Od svojich začiatkov v roku 1895 sa stala prestížnym podujatím, kde umelci z celého sveta prezentujú svoje diela. Výstava sa koná každé dva roky a zahŕňa rôzne disciplíny vrátane výtvarného umenia, filmu, architektúry, divadla a hudby.