revolučne:
35. výročie Nežnej revolúcie rezonuje celým víkendom. Z množstva podujatí vyberáme jedno s medzinárodným obsadením, jedno komorné, ktoré je návratom k fenoménu bytových podujatí v 70. a 80. rokoch a podujatie ÚPN Festival slobody.
Stredoeurópske fórum 2024 v Bratislave a ďalších slovenských mestách sa bude venovať súvislosti medzi naším myslením a lžou, medzi lžou a nadávkami, a medzi lžou, brutalitou a utrpením. Inými slovami, bude o súvislosti medzi lžou a kolapsom civilizácie – toho stavu, keď už nikto neverí ničomu, takže zaniknú pravidlá a zostane len to jedno, ktoré nám diktuje strach. (nájdete tu)
Bytový festival Cez Prah je termínovo rámcovaný Dňom väznených spisovateľov (15.11.) a Dňom boja za slobodu a demokraciu (17.11.), oživuje komorný duch disentu a prepája minulosť so súčasnosťou v priestoroch Rómerovho domu, Flatgallery, na Strakovej 1 a na Námestí SNP 16.Cez Prah 2024 prináša diskusie, prednášky, umelecké vystúpenia a literárne stretnutia na témy, ktoré stále rezonujú. Významnou súčasťou programu sú debaty o bytových politikách kedysi a dnes a reflexii normalizácie a demokratizačných procesov v deväťdesiatych rokoch. Bytové priestory si zachovávajú dôležitú kultúrnu úlohu aj dnes, a tak festival predstaví moderné umelecké formy, ktoré zapadajú do atmosféry komornej dramaturgie. Tešiť sa tak môžete aj na prvé slovenské haiku či novú zbierku básnika Ľuboša Bendzáka, folkový koncert a niekoľko DJ setov, výstavu, ale aj divadelné predstavenie. Facebooková udalosť.
Festival slobody - XIV. ročník multižánrového festivalu, ktorý pripomína a analyzuje obdobie neslobody na Slovensku. Súčasťou festivalu, ktorý každoročne organizuje Ústav pamäti národa je filmová prehliadka, výstavy, koncerty, diskusie a mnoho ďalšieho. Na podujatia festivalu je vstup voľný.
galerijne:
34. Mesiac fotografie
Aj tento víkend (ale nie len) si v rámci Mesiaca fotografie môžete vybrať z množstva výstav. Niekoľko tipov ste si už mohli prečítať pred týždňom, a vyberáme ďalšie:
rudolf Kopitz: Photogenie
Koppitzova tvorba pokrýva niekoľko desaťročí a vyznačuje sa pozoruhodnou rozmanitosťou štýlov a techník. Koppitz začal svoju kariéru fotografa v roku 1908. V tom čase sa fotografia zameriavala najmä na dokumentovanie reality a prírody, no už v Koppitzových prvotinách bolo zreteľné uprednostňovanie estetických a umeleckých aspektov tohto média. Od druhej dekády 20. storočia experimentoval s rozličnými fotografickými technikami a vytvoril osobitný vizuálny jazyk ovplyvnený estetikou piktorializmu. Tento štýl charakterizujú jemné kontúry, atmosférická nálada a rozmazanosť. Koppitz použil túto techniku vo svojich fotografiách krajiny, vďaka čomu vznikli obrazy pozoruhodnej krásy a intenzity. V 20. rokoch minulého storočia sa Koppitz začal venovať fotografovaniu aktov. Jeho štúdie z tohto obdobia sa vyznačujú výraznou jasnosťou a ostrosťou. Jeho presné kompozície zachytávajú ženy v dynamických pózach a sprostredkúvajú silu a krásu. Na výstave je aj jeho autoportrét-akt, rovnako ako i jeho manželky ležiacej na ostrých skalách. Koppitz neustále vyhľadával nové technické a umelecké výzvy. V druhej polovici 20. rokov si čoraz viac osvojoval konštruktivizmus a novú vecnosť. Pre tieto štýly je charakteristický jasný formálny jazyk a redukovanie vecí na podstatu. Diela z tohto obdobia svedčia o dokonalom zvládnutí svetla a tieňov. Koppitzovu umeleckú kariéru prerušila jeho predčasná smrť v roku 1936. Napriek krátkemu životu významne ovplyvnil fotografiu a množstvo umelcov z daného obdobia, ako aj ďalšie generácie fotografov.
kde: Dom umenia, Námestie SNP 12
kedy: denne okrem utorka 12.00 - 19.00
kai Brüninghaus: DIFUZIONISTI
Neexistovali, javy či situácie sú napriek údajným fotografickým dôkazom umelo generované. „Stále je to problém faktu. Fotografia v podstate klame, zavádza, a toto je mystifikácia, dovedená do absolútna. Pýtame sa, kde má veda hranicu a kde ju nemá . Mení sa rozpava, na jednej strane už nemôžem fotografii veriť, ale je tam otázka, môžem veriť vede?,“ hovorí riaditeľ festivalu Václav Macek. Súbor ukazuje fotogenický svet obrázkov vytvorených prostredníctvom cieleného a kontrolovaného používania umelej inteligencie generujúcej obrázky.
Sépiovo sfarbené čiernobiele fotografie oživujú zdanlivo reálny svet vedy z 20. rokov minulého storočia, v ktorom sa stretáva exaktná prírodná veda s nelogickým surrealizmom. Zobrazené motívy si nárokujú autentickosť. Mohli by to potvrdiť aj vedci „difuzionistov“, ak by existovali. Nám ako vedeckým laikom však zostáva len čítať motívy a z nevedomosti spočiatku dôverovať presvedčivo prezentovaným tvrdeniam o zdokumentovanej pravde.
Analogicky k súčasnej využiteľnosti generatívnej umelej inteligencie ako nového nástroja na vytváranie kreatívnych možností vyjadrenia obrazy difuzionistov vytvárajú surrealistické, fotogenické okno času, ktoré sa odohráva pred 100 rokmi – teda v čase, keď sa klasická fotografia začala používať ako nové, obrázky generujúce masmédium pre širokú verejnosť.
Okrem problematiky indexovateľnosti fotografických obrazov sa súbor venuje aj sociálnym aspektom nových, prevratných technológií a vyzýva na kritické preskúmanie tém pokroku, ľudskosti a dôvery vo vedu a techniku.
kde: Stredoeurópsky dom fotografie - Galéria Martina Martinčeka
kedy: denne okrem pondelka: 13.00 - 18.00
kyra Munk Matuštík: Lost memories
V podzemných priestoroch galérie nájdete neveľkú výstavu originálnej výtvarníčky, jednej zo žien Charty 77, naplnenej, ako sme u nej zvyknutí, množstvom metafor. Kyra Matuštík o svojej výstave pre plan.art povedala:
„Výstava má názov Lost memories, pretože moja tvorba reflektuje istým spôsobom môj život. Pôvodne som neplánovala vystaviť metamorfózu metamorfózy Franza Kafku. Hrdina Premeny zomiera, lebo je iný ako ostatní. Navyše, tento rok je aj výročie Franza Kafku, takže by sa to celé mohlo poňať aj k tomuto výročiu. Avšak hlavne téma Premeny je vo svojej podstate aj v roku 2024 stále aktuálna, má filozofickú, etickú a morálnu výpoveď, ktorá je všeplatná. V jeho knihách nájdeme oidipovský komplex k otcovi alebo veľmi komplikovaný vzťah k svojej práci, rovnako k ženám. Je to midraš. Midraš znamená interpretácia textu. Čiže každý čitatel si môže urobiť vlastný výklad, v tom spočíva dielo génia – v oslovovaní širokých vrstiev ľudí. Každý z nás číta v Kafkovi ten svoj príbeh, a to platí napr. aj pre hudbu, výklady sú otvorené.
V jednej z miestností je chrobák, ktorého som utkala v roku 1992 na tkáčskom stave, celý je ručne ušitý. Môj hrdina, aj ten textilný, však nekončí zabitý niekde v kúte izby pre svoju inakosť, ale je povyšený na piedestáli, a ten piedestál je vytvorený z papiera. Danú miestnosť považujem v dnešnej dobe za veľmi aktuálnu, kedy inakosť, alebo odlíšenie sa od davu, je často trestané alebo nechcené, ľudia majú strach, boja sa hovoriť pravdu. Môj chrobák je posolstvo, vyvyšený na spomínanom piedestáli, a ide o metaforu Kafkovej metamorfózy, pretože tu zostáva na veky vekov, nezomiera, stáva sa postmoderným hrdinom. Predsa stále žijeme v postmodernej dobe, kde sa hrdinovia striedajú skoro každý týždeň, hrdinovia, o ktorých už po roku nevieme, kto boli. A táto myšlienka ma zaujala.
V prvej miestnosti sú koláže obrázkov slávnych jazdeckých pomníkov, obrazy Izabely Burgundskej na koni. Má honosný plášt a z takýchto materiálov je utkaný aj môj chrobák, ktorý je dlhý 180 centimetrov. Materiály, z ktorých je vytvorený, sú samé o sebe výpoveďou. Hovoríme o otvorenom koncepte. Ak sa vrátime do prvej miestnosti, sú v nej aj visiace objekty, koláže na stenách pranierujú formálnu príslušnosť k nejakej politickej strane, alebo dogmatickú príslušnosť ku katolicizmu. Nájdete tam aj portrét princezny Yussupov z rodu Romanovcov, ktorého členovia emigrovali, keď prišli k moci boľševici. Venovala sa charite a ja som chcela poukázať na novozbohatlíkov, ktorí možno tiež vykonávajú charitu, ale len preto, aby sa sami zviditeľnili, čo osobne považujem, slušne povedané, za neskromné. Ak vykonávame niečo pre druhého, tak by sa to malo vykonávať v tichosti a v skromnosti.
Vraciam sa k dielam v prvej miestnosti – sú tam dvojrozmerné objekty, obojstranne polepené kolážami z mojich fotografií, väčšinou vytvorené v Štokholme, Jeruzaleme a inde. Sú na nich časti tela. V tomto kontxte spomeniem kabalu, ktorá hovorí, že každý orgán v tele je pre niečo dôležitý. Ucho je na počúvanie, ale nielen toho, čo hovoria iní, ale aj toho, čo sami vypúšťame z našich úst. Dualita. Človek má slobodnú vôľu vybrať si, ako bude žiť a ako sa bude prezentovať. Nie je to tak, že niekto mi niečo prikáže a ja to teraz musím vykonať. Človek je slobodná bytosť so slobodnou vôľou. Rovnako ako ten Boh. Boh je abstrakcia. A preto je vzťah človeka k Bohu úžasný, že obaja sú v podstate abstraktní. V tom je absolútna dokonalosť. Čím sa dostávame do poslednej, štvrtej miestnosti, kde sú dve figúry z papiera.
Nachádza sa v nej to michelangelovské gesto dotyku, ale v mojej inštalácii sa figúry nedotýkajú. Je to nasvietené tak, že dotýkajú sa len ich tiene. Vypovedá to o možnosti dotyku, rešpekte k inakosti druhej osoby. Sme na tejto planéte spolu, nemáme inú a musíme sa naučiť i spolu žiť a viesť dialóg. Tak ako hovoril Dominik Tatarka, on obcoval s ľuďmi. Obcovanie v komunite znamená, že počujem názor druhého a rovnako od neho dostávam priestor, aby si vypočul môj názor. Celá výstava je hľadaním identity, hľadaním spojenia sa v inakosti, dokonca aj tie ľudské časti – ruka, noha, brúcho, zadok, tvár. Sme ako otvorená kniha, duša je napísaná v očiach. Avšak zároveň si dávame aj masky. Tie sú v tretej miestnosti rovnako ako 12 hláv, ktoré sa dívajú na svoje temeno umiestnené na stene oproti. Môže to byť symbolom toho, že keď si večer líhame do postele, tak sa nemusíme hanbiť, kým sme, alebo naopak, možno sa hanbíme, aby sme zostali človekom. Zároveň 12 je symbolom dvanástich kmeňov Izraela, alebo môže to byť 12 statočných, v podstate je to jedno.
Súčasťou výstavy sú aj dve renesančné busty, mužská a ženská. Jedna má odrezanú časť od úst po temeno a sú na nej staré hodinky, ktoré neukazujú čas. Majú ciferník, ale nie ručičky. Čas je relatívny pojem. A nežijeme večne. Ide o to, ako narábame s tým svojím časom, aby sme ním neplytvali na hlúposti, čo napr. ja robím často, zaoberám sa drobnosťami, ktoré sú absolútne nepodstatné. Druhá busta má odrezaný mozog. A je v nej domček. Pretože čo je to domov? Domov je niečo, čo si nesiem v sebe. Keď sa otvorí strecha toho domčeka, je tam básnička, sú tam postieľky, sú tam schody. Je to architektonický návrh na rodinný dom, ktorý je vlastne nainštalovaný na hlave sochy.
A potom sú tam hlavy vyrobené z obväzov namočených v sadre, ľahulinké, krehké, dokonca niekedy aj priesvitné. Jedna je opäť žena – ako symbol materstva, žena ako princíp. A tá hlava stále svieti. Žena je duchovná osoba. A na druhej strane je racionálny muž. A táto hlava je rozrezaná, sú v nej svetielka, a má zadrôtované ústa. Na dlážke sú malé topánočky symbolizujúce, že bol tiež malým, nevinným dieťaťom. Teraz je to starec, ktorý bol možno celý život ticho. Možno najprv prišli pre jeho kamaráta a bol ticho. Až potom prišli pre neho, a vtedy pochopil, že sa nepostavil za pravdu, za svojho priateľa alebo priateľku, za človeka, že mal bojovať za pravdu. A tie svetielka, to je moja interpretácia. Dajú sa tiež rôzne nastaviť do intenzity svetielkovania hlavy.
Ľudia hľadajú zmysel života. Zmyslom života je nepodmienečná láska, sme tu na to, aby sme dávali lásku. Láska znamená aj to, keď si vypočujem druhého človeka, keď sa skloním k žobrákovi a dám mu jedlo. Láska má mnoho podôb. Čiže o tom všetkom je moja výstava.“
kde: Galéria Statua, Zámocká 47
kedy: denne okrem pondelka 14.00 - 18.00
divadelne:
NOC DIVADIEL
Tretia novembrová sobota bude opäť patriť divadelným zážitkom, ktoré prinesie 15. ročník celoslovenského podujatia európskeho významu Noc divadiel 2024. So svojím programom sa do nej zapojilo po celom Slovensku viac ako 60 divadiel, kultúrnych centier a umeleckých škôl v 29 mestách a obciach. Motto tohtoročnej Noci divadiel znie Na dotyk. „Leitmotívom tohto ročníka chceme zdôrazniť dôležitosť vzájomnej blízkosti a kontaktu – medzi ľuďmi, medzi divadlami a ich divákmi, ako aj medzi divadlami navzájom,“ hovorí Vladislava Fekete, riaditeľka Divadelného ústavu.
O Noci divadiel si prečítajte aj na plan.art
Celý program vo všetkých zapojených divadlách - www.nocdivadiel.sk
filmovo:
nezanechať stopy (DAFilms)
Poľsko, 1983, krátko po zrušení výnimočného stavu, ktoré malo za cieľ zamiesť s opozíciou, združenou v odborovom hnutí Solidarita. Krajina je otrasená prípadom Grzegorza Przemyka, stredoškoláka a syna opozičnej poetky Barbary Sadowskej, ktorého zatkla hliadka milície a kruto ho zbila. Po dvoch dňoch agónie Przemyk zomiera na následky zranení. Film nakrútený podľa skutočných udalostí sleduje príbeh Jureka, jediného svedka incidentu. Spočiatku štátny aparát vrátane ministerstva vnútra celú záležitosť bagatelizuje. Keď však vyše 20-tisíc ľudí kráča ulicami Varšavy za rakvou Przemyka, z Jurka sa cez noc stane nepriateľ štátu číslo jeden. Represívny režim využíva všetky možnosti svojho aparátu, tajné milície, médiá a súdy, aby Jureka, Przemykovu matku Barbaru i všetkých ostatných diskreditoval a umlčal. Druhý film Jana Matuszyńského (Posledná rodina), ktorý súťažil o Zlatého leva na festivale v Benátkach, autenticky zachytáva nálady predrevolučného Poľska a udalosti, ktoré viedli k pádu totalitného režimu.
Názov filmu Nezanechať stopy je inštrukciou pre príslušníkov Občianskej milície - biť zadržaných tak, aby to na ich telách nezanechalo stopy. Jerzy Popiełuszko, slúžiaci omšu za Grzegorza a nazývaný i kňaz Solidarity, bol o rok neskôr zabitý členmi tajnej polície.
spýtaj sa vašich 89 (DAFilms)
Čo ste robili v novembri 1989? Prechladli ste na námestí? Alebo ste kachličkovali? Čo robili vaši rodičia, kolegovia a kamaráti? Alebo starí rodičia? Ako vám revolučné dni zmenili život?
Dokument Spýtaj sa vašich: 89 Barbory Berezňákovej je pokračovaním filmu k udalostiam Augusta 1968 a prináša rozprávanú históriu cez individuálne svedectvá a zážitky. Je rozmanitým zamyslením sa nad transformáciou spoločnosti, jej prepojením na dovtedy uzavretý okolitý svet a privykanie si na novonadobudnuté práva a slobody. Nesústredí sa na príbehy tvárí známych z revolučných tribún, ale na drobné prežívanie malých osobných dejín v kontexte veľkých spoločenských zmien s odstupom 30 rokov života v slobode.
Súčasťou projektu je webstránka, ktorá funguje ako interaktívny on-line pamätník, do ktorého je možné pridávať texty, videá, audionahrávky či fotografie, zaznamenávajúce spomienky na tieto udalosti.
hudobne:
tornádo Lue
Bohumil Hrabal, Sylvia Plath, šansón, punk, film noir, klezmer, kabaret ...opäť naživo
...v Klube za zrkadlom, 16. novembra o 20.00
plastic People of the Universe
Undergroundová legenda je na turné k 50. výročiu vydania albumu Egon Bondy´s Happy Hearts Cub Banned, zahrajú z neho 17. novembra v Klube pod lampou o 19.00
O debutovom albume Plastikov píše pre plan.art Josef Rauvolf:
...a po linke Bondy – Hlavsa prídeme k tejto skladbe (k nej si hneď vypočujte aj rozhovor s Tonym Ducháčkom)
knižne:
soňa Gyarfašová: Nenechali sa zlomiť
Kniha dokumentuje osudy 21 politických väzňov z 50. rokov 20. storočia a ľudí prenasledovaných komunistickým režimom, ktorí prežili najťažšie obdobie tejto éry – popravy blízkych, dlhoročné väzenie či šikanu. Pretrpeli dlhých štyridsať rokov totality, no nenechali sa zlomiť. Hoci sa im život obrátil naruby, nevzdali sa. Mnohí z nich sa zaslúžili o dnešnú slobodu. Autorka mapovala ich príbehy pätnásť rokov. S Konfederáciou politických väzňov sa po dlhom čase vracala na miesta spojené s ich minulosťou – za mreže väzení v niekdajšom Československu alebo na miesta, kde kedysi stáli komunistické pracovné tábory. S mnohými protagonistami ju spájali a spájajú osobné priateľstvá. Príbehy hovoria nielen o tom ťažkom, čo kedysi museli títo ľudia prežiť, ale aj o tom, ako sa s tým dokázali vyrovnať.
salman Rushdie: Nůž
Keď sa Rushdie stal v lete roku 2022 obeťou vražedného útoku, tragickú udalosť prežil s vážnymi zraneniami. Nôž v rukách atentátnika však nezanechal stopy iba na jeho tele, ale zasiahol aj autorovu myseľ. V prenikavej a hlboko otvorenej spovedi, rozpráva Rushdie o náročnom fyzickom i mentálnom zotavení, ktoré by nebolo možné bez viery v silu slov. S nadhľadom a tiež zmyslom pre humor kladie svoj osobný príbeh do pletiva svetového písomníctva a odkazuje na literárne klasiky aj svoje vlastné texty. Nôž je pútavou, intímnou meditáciou o živote, strate, statočnosti a schopnosti znova vstať. „Bolo pre mňa nevyhnutné túto kniha napísať, bol to spôsob, ako prevziať kontrolu nad tým, čo sa stalo, a ako odpovedať na násilie umením.“
petr Blažek: Happeningem proti totalitě. Společnost za veselejší současnost 1989
Hlavnou témou knihy sú happeningy Společnosti za veselejší současnost, ktorá pôsobila na konci osemdesiatych rokov 20. storočia ako jedna z opozičných iniciatív v Československu. Približuje jej verejné pôsobenie, zvolenú stratégiu, ohlasy v spoločnosti a reakcie komunistického režimu. V publikácii sú tiež predstavené stručné dejiny happeningu ako umeleckého fenoménu a jeho využívanie pri opozičnej činnosti na konci osemdesiatych rokov v sovietskom bloku, najmä poľskou Pomarančovou alternatívou. Kniha obsahuje množstvo dobových fotografií a archívnych dokumentov, ktoré spoločne so spomienkami pamätníkov približujú podobu pouličných happeningov a vypovedajú o dobovej atmosfére, v ktorých sa odohrali. Predslov napísal spoluzakladateľ Společnosti za veselejší současnost Luboš Rychvalský.
tom Stoppard: Rock’n’Roll
Britský dramatik a scenárista Tom Stoppard sa v hre vracia do obdobia od konca 60. rokov do roku 1990 a končí sa koncertom Rolling Stones v Prahe. Československo. Bigbít nebol obyčajnou zábavou, ale stal sa bránou k slobodnému životu, k „životu v pravde“, a kedy sa proces s ľuďmi okolo skupiny Plastic People of the Universe stal napokon impulzom k vzniku Charty 77. Paralelne sa odvíja príbeh troch generácií rodiny anglického marxistického filozofa. A nebol by to Stoppard, keby sa osudy jednotlivých postáv nejakým spôsobom nepretnuli. A nechýba ani Syd Barrett, Sapfó a Václav Havel.
...a choďte si vypočuť aj trocha poézie
ars Poetica
V-Klub, nám SNP - 18:30 Večer svetovej poézie
Michal Habaj (SK) / Peter Sragher (RO) / Valentina Colonna (IT) Jyrki Kiiskinen (FI) / Patrick Cotter (IE) / Sophie Seita (UK) – special poetry performance
20:30 Karin Sarkisjan (AM /SK) – Yiddish songs: Piesne srdca (koncert poézie)