pán Dulfer mal vkus. A aj s jej mamou, manažérkou, milovali jazz. Ak ste si mysleli, že jej meno Candy má niečo so sladkým dievčatkom, zabudnite. „Candy Finch bol bubeník od Dizzy Gillespieho. Takže mám vlastne chlapčenské meno. Keby som bola chlapec, dali by mi vraj meno Sonny, po Rollinsovi,“ usmieva sa Candy. 

Ako päťročná to skúšala s bicími, ale lákal ju saxofón. Saxofónový plátok oblizovala spolu s lízankami už od začiatku základnej školy, začala ako šesťročná. Voľba padla na najmenší nástroj z otcovej zbierky – sopránový. Zrejme to nebol bežnejší rovný model, ale „zakrútený“, čiže naozaj primeraný do detských rúk. No ale tato si uvedomil, že nie je z nejakých dôvodov úplne ideálne, aby ju učil on, a šupol ju do miestneho orchestra, ktorý mal aj sekciu dychov. Tu jej vnútili altový saxofón. Vraj preplakala celý deň, ale zvykla si. Priebežne rátala s tým, že keď úplne vyrastie, dá sa na tenor, ale našťastie ju tieto úvahy opustili, pretože prierazná altka jej strašne sedí.