pán Dulfer mal vkus. A aj s jej mamou, manažérkou, milovali jazz. Ak ste si mysleli, že jej meno Candy má niečo so sladkým dievčatkom, zabudnite. „Candy Finch bol bubeník od Dizzy Gillespieho. Takže mám vlastne chlapčenské meno. Keby som bola chlapec, dali by mi vraj meno Sonny, po Rollinsovi,“ usmieva sa Candy.
Ako päťročná to skúšala s bicími, ale lákal ju saxofón. Saxofónový plátok oblizovala spolu s lízankami už od začiatku základnej školy, začala ako šesťročná. Voľba padla na najmenší nástroj z otcovej zbierky – sopránový. Zrejme to nebol bežnejší rovný model, ale „zakrútený“, čiže naozaj primeraný do detských rúk. No ale tato si uvedomil, že nie je z nejakých dôvodov úplne ideálne, aby ju učil on, a šupol ju do miestneho orchestra, ktorý mal aj sekciu dychov. Tu jej vnútili altový saxofón. Vraj preplakala celý deň, ale zvykla si. Priebežne rátala s tým, že keď úplne vyrastie, dá sa na tenor, ale našťastie ju tieto úvahy opustili, pretože prierazná altka jej strašne sedí.
V orchestri hrala dva roky a dodnes hovorí, že to, čo tam dostala, je jej jediné hudobné vzdelanie, a keď neskôr nahrávala pre Princea, bála sa, že dostane nejaké zložité noty. Ten ju však mal rád v jej prirodzenosti. Ale nepredbiehajme.
rýchla jazda
Popri cvičení počúvala jazzmanov, páčili sa jej Charlie Parker, Coleman Hawkins, Sonny Rollins, Dexter Gordon, aj keď za jazzovú hudobníčku sa nikdy v živote nepovažovala. Jej biotop bol funk. Ako jeden zo svojich významných saxofónových zdrojov uvádza Macea Parkera, saxofonistu, ktorý roky sprevádzal Jamesa Browna, „starého otca funku“. Na ten saxofón jej to šlo náramne. S otcovou kapelou De Perikels si zahrala, keď mala 11 rokov, a o rok neskôr šla s nimi aj do štúdia.
Nahrávky sa zachovali, dokonca aj na YouTube je jedna. Aj dnes, v dobe detských hudobných zázrakov, jej výkony prekvapia. V dvanástich už vystupovala na prestížnom North Sea Jazz festivale ako členka kapely americkej speváčky a saxofonistky, žijúcej v Amsterdame, Rosy King. Tá bola, podľa jej slov, po otcovi ďalším formatívnym človekom v jej živote, lebo jej odporučila založiť si vlastnú kapelu. V roku 1984 mala štrnásť a založila svoju vlastnú skupinu Funky Stuff. „Boli to všetko lepší muzikanti ako ja. A boli sme jediná funková kapela v Holandsku.“ Dievča so saxofónom, ktoré má za sebou absolútnych profesionálov, bol veľký zážitok. Funky Stuff brázdili krajinu hore-dole a vydobyli si značný rešpekt, čiže nie je náhoda, že v roku 1987 otvárali dva koncerty Madonny. Sledujte, že to mala Candy 17 rokov. O rok neskôr sa život zmenil.
jeho veličenstvo Prince
Candy mala s Funky Stuff v roku 1988 hrať aj ako predkapela na troch holandských koncertoch samotnému kniežaťu funku, Princeovi. Niekto z manažmentu ich však na poslednú chvíľu zrušil. Candy si myslela, že to má na svedomí sám Prince, a poslala mu drzý odkaz, že prepásol jedinečnú príležitosť vidieť hrať dievča na saxofón tak, že by z toho padol na zadok. Predstavte si, že lístok dostal – doručila mu ho bubeníčka Sheila E., ktorá sa s Candy poznala, a zrejme aj zaintervenovala. Prince sa Candy ospravedlnil a pozval ju zahrať si s ním na pódium. Bol veľmi spokojný a zobral ju na zvyšok európskeho turné Love Sexy. Hneď nato ju pozval na nahrávanie albumu Graffiti Bridge. Chcel z nej urobiť i stálu členku svojej skupiny. To však znamenalo podriadiť svoj čas šéfovi. Napriek tomu, že Prince bol pre ňu najvyššia autorita, bola v Minneapolise nešťastná. Workoholik Prince bol zalezený v štúdiu a ona väčšinu času len čakala, kedy ju zavolá. „Bola som veľmi osamelá. Sedela niekde v moteli aj štyri týždne bez toho, aby ma potreboval. Bez auta, vtedy ani mobilné telefóny neboli. Chýbali mi ľudia, rodina. Tak som odišla domov, aj keď si všetci pomysleli, že som blázon a premárnila som si šancu.“ Na albume Graffiti Bridge hrá v troch skladbách.
Prince na ňu však nezanevrel a z pozície „členka kapely“ sa posunula do roly „vážená spolupracovníčka“, a ak sa to dá tak povedať, s Candy boli priatelia. Candy o ňom hovorí veľmi nežne, že to bol dobrý človek a nečakane vtipný chlapík, ale zároveň, čo nie je prekvapujúce, absolútne nekompromisný perfekcionista, ktorý sedel zrútený v šatni a považoval koncert za pokazený, keď bubeník vynechal jeden úder. S úsmevom zvládala jeho neľudské tempo a bola pri ňom, keď to potreboval. A ona sa veľmi pozorne učila. Zrejme mu imponovala jej osobnosť, že sa mu netlačila do intímnej zóny ani si nedržala odstup, a mohol s ňou hovoriť ako so seberovnou. Candy so smiechom hovorí, že jediné, čo od nej nemohol čakať, boli pohybové kreácie, lebo na tancovanie bola vždy drevo, a tak prestal vymýšľať spoločné choreografie. Prince si obľúbil aj jej mamu Inge, ktorá Candy robila osobnú manažérku. Bol skrátka niečo ako rodinný priateľ. Posledná spolupráca s ním bola grandiózna: Candy nahrávala niekoľko skladieb na skvelý album Musicology (2004) – najviac zo všetkých zúčastnených hudobníkov – a zúčastnila sa aj na veľkolepom turné. V rámci tohto projektu si zahrala aj so svojím idolom Maceom Parkerom, s ktorým spolupracovala aj samostatne.
hit was here
Prvá spolupráca s Princeom sa udiala približne v rovnakom čase, ako vznikol hit Lily Was Here, ktorý naozaj pozná asi každý, pokojne sa dá povedať, že je to jedna z najznámejších moderných inštrumentálok popu. Jednoduchú, no sugestívnu odpovedačku saxofónu a gitary zložil Dave Stewart z Eurythmics. Úspech to bol náramný, rečou čísel povedané, dosiahol 1. miesto v Holandsku, kde zostal 5 týždňov na vrchole. V Británii dosiahol 6. miesto a v USA sa dostal až na 11. miesto v rebríčku Billboard Hot 100. Candy to povzbudilo a pripravila materiál na svoj debutový album. Volal sa Saxuality, vydala ho v roku 1991 a hneď bol nominovaný na Grammy. Inštrumentálny pop jazz/funk, aký Candy hrala, bol vždy územím amerických hudobníkov a ona s ním prenikla do krajiny jeho zrodu. To nie je maličkosť.
Kariéra sympatickej Holanďanky je úplne priamočiara, jej osobný život je úplne bez výmoľov a retardérov. Rozvedená, bezdetná, žije v dome v Amsterdame a pracuje, veľa. Výpočet osobností, s ktorými spolupracovala, je niečo ako „kto je kto v pope a soule“. Na začiatku svojej kariéry koketovala aj so smooth jazzom, ktorému zlé jazyky hovoria „hudba do výťahu“, ale, ako je už z napísaného jasné, jej živným roztokom je funk a soul. Vydala 12 albumov pod svojím menom, ten zatiaľ posledný, We Never Stop, je z roku 2022 a spolupracovala na ňom, okrem iných, aj s prominentným gitaristom Nile Rogersom (šéfom skupiny Chic). „Ako tínedžerky sme sa v amsterdamskom klube bláznili pri skladbe Le Freak a zrazu ho mám na albume!“ teší sa.
ako bolo na koncerte
Candy Dulfer som videl v Bratislave dvakrát, a tak som čakal veľa. Ale tá smršť, ako zahrala 21. novembra v rámci City Sounds Festivalu, ma omámila. Konské dávky energie, radosti, fantastická kapela ako celok aj v rámci frajerských individuálnych schopností. Skvelé aranžmány s rôznymi „vychytávkami“ – skladby boli, samozrejme, dlhé, lebo funk je založený na repetitívnosti, ale žiadna nuda nehrozila. Dvaja klávesisti, bubeník, basgitarista, gitarista a dychová sekcia – okrem Candy ešte tenorsaxofonista a trombónista. Sekciovú hru si hviezda užíva tak isto ako sóla. Candy je aj speváčka. Spieva funkčne a čisto, ale sama si uvedomuje, že nie je žiadna Chaka Khan, tak má dve pánske posily – famóznych spevákov, ktorí jej pomáhali s vokálmi a aj sólovými partmi.
Candy Dulfer miluje pódium, je na ňom citeľne šťastná, a vôbec, aj v rámci moderácie je nesmierne príjemná, pôsobí ako nevtieravý evanjelizátor dobra. Na saxofóne hrá diabolsky – mám pocit, že rokmi jej hra získala zemitosť a ešte väčší drajv, ako mala kedysi. Páči sa mi, aké zrozumiteľné frázy používa, neohuruje jazzovými motanicami, skôr rytmizuje a hrá sa s akcentmi. Celkom určite by vedela hrať aj krkolomné „kukurice“, ako hovoria muzikanti, ale načo? Potenciál nenudiť aj pri dlhých sólových častiach predviedla, keď sa s celou dychovou sekciou vybrala na prechádzku do publika. Hrala dlho, predlho, ale neopakovala sa, neunavovala. To nevie každý.
Funk je ako lego skladačka, medzi jednotlivými komponentmi sa, obrazne povedané, naťahujú pružné gumičky, pričom nesmú prasknúť. To chce od každého veľkú disciplínu. Každý hudobník však dostal priestor ukázať sa sólami. Najveľkorysejšie sólo zahral saxofonistkin dlhoročný parťák, gitarista Ulco Bed. Zrejme ako kompenzáciou za to, že vo funku hrá gitara v podstate rolu perkusívneho nástroja (žartujem).
Candy Dulfer sa hrdo hlási k svojim vzorom a vzdáva im na koncertoch poctu. Dojímavá bola spomienka na nedávno zosnulého Davida Sanborna, ktorý v podstate „vymyslel“ saxofónový smooth jazz 80. rokov, ale nikdy nehral gýčovo ako niektorí jeho kolegovia. Candy zahrala jeho skladbu Straight to the Heart s absolútnym rešpektom k originálu. Ďalšie pozdravy boli adresované Maceovi Parkerovi a Jamesovi Brownovi, v skladbe J.B. sa objavilo viac citácií z jeho skladieb a parafráz (a pozornejší poslucháči zachytili aj frázu z Brecker Brothers). A nad viacerými skladbami sa vznášal funkadelický duch Georgea Clintona a jeho partičky. Nechýbal ikonický song Pick Up the Pieces od škótskej kapely Average White Band. Aj s prídavkom trval koncert 110 minút. Takmer dve hodiny tvrdej práce a Candy po ňom vyzerala, ako keby vyšla z osviežujúceho kúpeľa.
A osvieženie to bolo aj pre nás, a aké. Spomenul som si, ako si cyklisti dávali infúzie okysličenej krvi kvôli lepšej vitalite a výkonnosti. Tak my sme sa cítili, ako by sme takej krvi dostali aspoň dva litre.
neúplný zoznam osobností, s ktorými Candy Dulfer spolupracovala:
- Dave Stewart
- Prince
- Van Morrison
- Maceo Parker
- Sheila E.
- Lionel Richie
- Beyoncé
- Pink Floyd
- Chaka Khan
- Aretha Franklin
- Mavis Staples