spravidla sa to týka tých, ktorí nielenže existujú v nejakej dobe, ale oni SÚ tou dobou, sú svetom, ktorý nás obklopuje. Pretože našu prítomnosť (a minulosť) nevytvárajú stavby, technológie, ale ľudia. A takto spolu s nimi odchádza aj časť sveta, ktorú sme dôverne poznali. To sa naplno týka svetoznámeho míma Milana Sládka, ktorý nás opustil 4. decembra.
Jeho priestorom bolo, ako to už u mímov chodí, ticho. To zvýznamňoval svojimi gestami. Tak, že na ktoromkoľvek kontinente hral, ľudia ani nedýchali. A možno preto slová používal veľmi skromne, úplne v súlade s tým, akým skromným človekom bol.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.