do galérie:
ľuba Lauffová, Miro Trubač - Pocta svetlu
Ústredná téma vychádza zo spoločného prvku v tvorbe fotografky Ľuby Lauffovej a sochára Mira Trubača - fenoménu svetla.
Lauffová vo svojej sérii Pocta Michelangelovi odkazuje na techniku luminografie, t. j. kreslenie svetelným zdrojom v priestore a jeho zaznamenávanie dlhou expozíciou. Autorka skúma svetlo ako kľúčovú súčasť tvorby, no zároveň aj ľudskej existencie. Svetlo nevníma len ako technický prostriedok, ale aj ako metafyzickú podstatu, ktorá oživuje obrazy a stáva sa nositeľom psychologických a spirituálnych významov.
Na druhej strane Trubač vo svojom diele Modrá krv využíva svetlo v materiálnej a konceptuálnej rovine. Sochárska figúra vzniká modeláciou vo virtuálnom priestore a následne prostredníctvom 3D tlače na UV-senzitívny materiál. Ten reaguje na svetlo, čím odhaľuje alebo zakrýva telesnosť figúry a zároveň poukazuje na krehkosť a pominuteľnosť života.
Prepojením tvorby Lauffovej a Trubača sa otvárajú nové významové roviny, Svetlo tu nie je len objektom, ale aj katalyzátorom skúmania. Svojím magnetickým efektom je nositeľom tajomstva, túžby a poznania.
My sme si Ľubu Lauffovú pripomenuli na plan.art minulý rok, v deň výročia jej predčasného tragického odchodu.
kde: Galéria FOG, Kúpeľná 1, Bratislava
kedy: štv – so: 15:00 – 19:00
srdce je chrám – Alena Kučerová, Ivan Pinkava, Kateřina Komm
Výstava troch autorov*k rôznych generácií pracuje s reflexiou ľudského prežívania, skúseností a pamäti v oblasti vizuálneho umenia. Ústrednou témou sa stáva „človek nahý vo svojom osude“ (F. Hrubín). Človek so svojím svetom na dosah ruky, v ktorom tiká varovná dočasnosť. Koncept výstavy sa vracia k čo možno najčistejším javom spojeným s vnímaním času a priestoru. Rovnako akcentuje tradičnejšie výtvarné spôsoby ich uchopovania - grafika, fotografia a socha.
A napr. 1. februára výstavu doplní v rámci sprievodných akcií aj pohybová performance Medzi telom a obrazom. Predstavenie umeleckej skupiny okolo Elišky Brtnickej prepája pohybovú performanciu a statické výtvarné dielo, čím vytvára dynamickú interpretáciu, ktorá skúma emocionalitu umeleckých diel a pohľad pod povrch ľudskej existencie. Vystavené diela tak ožívajú v dramatickej interakcii.
kde: Pražský hrad - Císařská konírna
kedy: denne 10.00 - 18.00
do divadla:
hirošima, moja láska
Kto videl film Alaina Resnaisa, podľa scenára Marguerite Durasovej, zostal očarený. Novátorskou formou, silou tém(y) a tým, ako je odkomunikovaná. Básňou o láske, o nenávisti a strachu, o pamäti. Teraz si tenton príbeh môžete pozrieť v divadelnom spracovaní. Viac si vypočujte v rozhovore s režisérom inscenácie Martinom Čičvákom.
kde: Divadlo Aréna, Bratislava
kedy: 11. 1. o 19.00
vlastenci (… a zrodí se diktátor)
Svet od prezidenta Jeľcina očakával, že do Ruska privedie slobodu a demokraciu. Namiesto toho skončil ako nemohúci opilec a bábka v rukách oligarchov. Teraz sa ale jeho druhé funkčné obdobie blíži ku koncu a jemu aj oligarchom hrozí, že kvôli korupčným škandálom skončí pred súdom. Ak chcú zachrániť seba aj svoje výnosné podnikanie, musia oligarchovia rýchlo nájsť vhodného Jeľcinovho nástupcu. Niekoho, s kým budú môcť ľahko manipulovať a kto im zaručí beztrestnosť. Boris Berezovskij, mediálny magnát a najmocnejší z oligarchov, si myslí, že takého muža našiel: je ním Vladimir Vladimirovič Putin. Berezovskému sa podarí nemožné a z úplne neznámeho šéfa tajnej polície Putina v priebehu niekoľkých mesiacov urobí najskôr premiéra, a potom aj prezidenta. Čoskoro sa ale presvedčí, ako sa v Putinovi mýlil. Človek, ktorý mal byť jeho bábkou, sa túži stať neobmedzeným vládcom Ruska i celej východnej Európy a začína systematicky likvidovať každého, kto mu stojí v ceste. Berezovskij sa ocitá v pozícii nepravdepodobného hrdinu: jedine on môže pred Putinom zachrániť nesmelé zárodky ruskej demokracie. Spolu s bývalým tajným agentom Litvinenkom, ktorý má dôkazy o Putinových nekalých praktikách, sa pokúšajú vyburcovať Rusov aj západné štáty k odporu proti nastupujúcemu diktátorovi.
Autor hry Peter Morgan sa vo svojej tvorbe opakovane venoval osudom britskej panovníckej rodiny: je autorom scenára k filmu Kráľovná v hlavnej úlohe s Helen Mirren, alebo oceňovaného seriálu Koruna. Vo svojej najnovšej konverzačnej hre si kladie otázku, ako je možné, že západ Putinov vzostup zaspal, a predkladá divákom fascinujúcu sondu do mentality národa, ktorý takmer jednomyseľne podporuje krvavú a ničím nevyprovokovanú vojnu na Ukrajine. Réžia: Jakub Šmíd
kde: Mahenovo divadlo, Brno
kedy: 11. 1. (alebo aj budúci víkend 19.) o 17.00
do kina:
potvora - National Theatre Live
A ešte zostaneme v divadle, v londýnskom West Ende, cez záznam one-woman show, ktorá inšpirovala úspešný rovnomenný seriál BBC. Hlavnú úlohu si rovnako ako v seriáli zahrala sama autorka textu Phoebe Waller-Bridge, ktorá vďaka dvom sériám seriálovej Potvory získala cenu BAFTA, dva Zlaté glóbusy a nominácie na Emmy. Divoký pohľad na jednu nekonvenčnú ženskú existenciu režíruje Vicky Jones. Potvora je síce posadnutá sexom, sama sebou a svojimi emóciami, ktoré nevie filtrovať, ale to je len špička ľadovca. Keď má niekto nevyriešené vzťahy s rodinou i priateľmi a k tomu len ťažko udržuje nad vodou svoju štýlovú kaviareň, môže jedného dňa zistiť, že už vlastne nemá čo stratiť....
kde: kino Nostalgia, Bratislava
kedy: 11. 1. o 20.15
hopper - Americká love story
Dielo Edwarda Hoopera, jeho osobité zachytenie bežného amerického života ovplyvnilo veľké množstvo maliarov, fotografov, hudobníkov i filmových tvorcov (napríklad Marka Rothka, Banksyho, Alfreda Hitchcocka alebo Davida Lyncha). Hooper patrí k hlavným predstaviteľom realistického smeru v americkom maliarstve, svojim dôrazom na osamotenosť, melanchóliu a izolovanosť človeka, je súčasťou špecifického smeru v americkom umení 20. storočia. Režisér Phil Grabsky prináša jedinečný pohľad na Hopperovo dielo i osobný život. Preskúmava jeho silný vzťah k americkej architektúre, prírode, ale hlavne k manželke Jo, ktorá pre neho predstavovala oporu a inšpiráciu v živote i umeleckej kariére.
kde: Kino Lumière, Bratislava
kedy: 12. 1. o 16.10
z gauča:
hannah Arendt (Edisonline)
Keď roku 1961 vstupuje Hannah Arendt do súdnej miestnosti, aby pre New Yorker napísala o procese s Adolfom Eichmannom, očakáva stretnutie s monštrom. Namiesto toho však stretáva Nikoho - banálna priemernosť Eichmanna nesedí k neuveriteľnému zlu jeho činov. Tento protiklad Arendt na dlhú dobu zamestná. Späť v New Yorku číta stovky strán spisov a diskutuje s priateľmi. Od roku 1963 potom vydáva sériu článkov "Eichmann v Jeruzaleme". Svojou tézou o banalite zla šokuje Arendt celý svet a reakcie sú zničujúce: autorka je znevažovaná, objavujú sa noví nepriatelia a starí priatelia sa od nej naopak odvracajú. Napriek tomu zostáva Arendt vo svojich postojoch neoblomná - pretože chce pochopiť, aj keď to často znamená "myslieť až tam, kde to bolí”.
dokonalé dni (DAFilms)
Wim Wenders sa triumfálne vrátil s poetickým filmom o hľadaní krásy v zdanlivých maličkostiach. Hirajama pracuje ako čistič moderných toaliet v Tokiu. Žije spokojne vo svojej starostlivo zostavenej rutine a voľný čas trávi čítaním kníh, počúvaním starých rockových kaziet, alebo fotením na svoj analógový fotoaparát. Zo životnej harmónie ho vytrhne séria nečakaných stretnutí, ktorá postupne odhaľuje čriepky z jeho minulosti.
na počúvanie (aj na koncerte):
hooverphonic
Belgická kapela vydala minulý rok nový (introspektívne ladený) album Fake Is the New Dope. Alex Callier o albume povedal: „ V podstate ide o silu, ktorú treba na to, aby ste sa dostali z depresie. Nie je to ľahká téma už sama o sebe, ale v skutočnosti je album plný nádeje a energie. Nemal som v úmysle urobiť kontemplatívny album, ale určité témy sa do mojich skladieb nevyhnutne infiltrovali. Stal sa akýmsi hybridným zvukom medzi pravdivým a falošným, medzi horúcim a studeným, čo ponecháva veľa priestoru pre hlas Geike Arnaert. Hudba je inšpirovaná elektronickou hudbou 90. rokov, a tak znovu objavujeme naše vlastné hudobné korene súčasným spôsobom.”
Kapela vyráža na turné, vystúpia aj v Bratislave (5. 4. MMC) a Prahe (1. 4. v Lucerne).
lisa Gerrard
Aj keď pri mene Lisa Gerrard počujeme stále Dead Can Dance, tak austrálska speváčka, hudobníčka a skladateľka má už bohatú sólovú kariéru, spolupracovala na množstve albumov iných interpretov a skomponovala hudbu k takmer 50 filmom. Aktuálne je na turné s írskym skladateľom a hudobníkom Julesom Maxwellom, nazvanom podľa ich spoločného album Burn, ktorý je viacvrstvovou zmesou elektroniky, alternatívy, širokých zvukových plôch a world music. Ak máte radi (aj) írsku hudbu naživo si Lisu Gerrard môžete vypočuť už 31. 1. v pražskom Kongresovom centre.
na čítanie:
brůhová Klára, Huber-Doudová Helena: Ženy v architektuře
Publikácia predstavuje tému žien v architektúre druhej polovice 20. storočia z hľadiska dejín architektúry, ako aj v medziodborových súvislostiach z pohľadu sociológie, všeobecných dejín a rodových štúdií. Venuje sa okolnostiam praxe a vzdelania architektiek, prepojeniu profesijného a rodinného života, ale aj reflexii a uznaniu práce architektiek a princípom historiografie odboru nazeraným optikou rodovej perspektívy. Odborné štúdie v knihe dopĺňa komentovaná obrazová príloha, ktorá predstavuje široké spektrum diel a aktivít žien činných v architektonickej sfére - od projektovej a dizajnérskej činnosti cez prácu výskumnú, teoretickú, historiografickú, kurátorskú či pedagogickú až po kritiku a propagáciu architektúry.
jana Beňová: Nerob s ňou rozhovor, je to feministka!
Knižný literárny rozhovor Jany Beňovej so spisovateľkou Janou Juráňovou približuje kultúrnu identitu súčasného Slovenska podáva ho prostredníctvom optiky dvoch žien - čo je ešte stále pomerne okrajový prístup k písaniu o spoločnosti a jej dejinách. Kniha mapuje Slovensko približne od konca 60. rokov a nástupu normalizácie. Jana Juráňová mala v roku 1968 jedenásť rokov. Takýmto spôsobom je nielen popísané kreovanie slovenskej identity na príbehu erudovanej a verejne činnej ženy, ale zasadením do širšieho kontextu sú pomenované aj súčasné spoločenské problémy. Publikácia je sprevádzaná dobovou korešpondenciou ako aj fotografiami Sone Maletz.
haloun Karel: Plakát je rozměrný list papíru
Kniha voľne nadväzuje na úspešnú monografiu To musí jít přečíst i potmě! a je druhou časťou zamýšľanej trilógie sumarizujúcej prácu Karla Halouna za posledných takmer päťdesiat rokov. Kniha predstavuje ďalšiu rozsiahlu časť jeho diela, ktorú tvorí dnes už takmer zanikajúce propagačné médium – plagát. Publikácia zahŕňa práce, ktoré Karel Haloun vytvoril sám alebo v spolupráci s grafikom Luďkom Kubíkom a ďalšími spoluautormi v rokoch 1976-2024. Niektoré z jeho plagátov, tlačených najmä v osemdesiatych rokoch v malých nákladoch sieťotlačou, sú dnes cennými zberateľskými artiklami. Ide napríklad o plagát ku koncertu Rolling Stones v roku 1990 na Strahove, koncertné plagáty pre skupiny Jasná páka a Hudba Praha z roku 1981, resp. 1984, a mnohé ďalšie.
PLAN.ART vám praje príjemný víkend!