na výstave kurátora Romana Gajdoša sa pohybujeme na pôde, ktorá nie je v slovenskom vizuálnom umení samozrejmá. Irónia, a platí to pre cele slovenské umenie, nie je jej stredom a dlho sa pohybovala na periférii. Historicky sa pokladá slovenská kultúra za vážnu, monumentálnu, pompéznu. Prípadne ešte na druhej strane emocionálnu, spontánnu, naivnú.

Výtvarný kritik a teoretik Tomáš Štrauss opísal kedysi v liste Jindřichovi Chalupeckému vzťah medzi slovenským a českým moderným výtvarným umením: „Ak má naše usilovanie  nadobudnúť nejaký význam, nemôže napodobňovať Vašu stáročiami upevnenú (pražskú) cestu a tradície. U nás niet toho mnohorakého významového navrstvenia obrazových štruktúr (spochybnenie prvých plánov sarkastickou iróniou, humorom, a teda spochybnenie spochybnenia), ktorá vyznačuje českú kultúrnu tradíciu už od čias Bielej hory po, povedzme, Kafku, Haška, Štyrského a Toyen, Medka či Hrabala. Naša cesta musí byť – v zhode s našimi východiskami – podstatne prostejšia [...] viac prostoduchá.“